Púť do Čenstochovej

Pagno, 30 august 2013

„Buďte soľou zeme“ Mt5, 13-16

Bola téma našej púte!!!
Sme späť z Poľska, priniesli sme vás všetkých ku Čiernej Panne Márii, naša matka Czenstochowska, matka s trpiacou tvarou, matka, ktorá objíma naše kríže, naše hriechy, naše ťažkosti, naše slzy, naše rany a nežné nás objíma! Vyrazili: don Andrea, niektorí posvätení bratia, novicky, zopár sestričiek, naše dva pary snúbencov, ďalší chlapci a dievčatá. Prvá zástavka Rakúsko, kde nás brat Georg prijal s veľkou radosťou. Po peknej Svätej omši slávenej donom Andreom sme vyrazili do Poľska. V Poľsku nás vrelo prijali chlapci spolu s bratom Slavenom. Po zopár radách ako žít, obetovať, modliť sa, spievať, radovať sa a zdieľať spoločne túto púť, sme začali púť Svätou omšou slávenou na námestí v Tarnowe za prítomnosti biskupa a všetkých pútnikov, približne desať tisíc osôb. Boli sme dobre vybavení: batoh, fľaša s vodou, karimatka.. nič nám nechýbalo, aj vďaka chlapcom z Poľska, ktorí nás verne nasledovali s dodávkou, a čakali nás na vopred určených miestach, s vodou, čajmi, kávou, občerstvením a cestovinou. Obed a večera boli v kempingovom štýle, pripravene na plynovom sporáku, bola to veľká radosť vidieť ich prichádzať hlavne po dlhých a náročných etapách! Prvý deň 25km ( cela púť bola približne 250km) všetko v poriadku, trochu „natiahnuté“ svaly, ale všetci na nohách! Večer sme dorazili do svätyne Blahoslavenej Karolíny, patrónky našej skupiny, šestnásť ročné dievča mučenícka, zabitá pred 100 rokmi, aby sa vyhla násiliu ruského vojaka. Večer nám vyrozprávali jej príbeh, ktorý nám pripomína príbeh svätej Márie Goretti, dievča, ktoré chcelo zostať čisté pre Pana! Naša skupina sa skladala asi z 200 ľudí, my z Cenacola a potom mladí, starí, dospievajúci, deti, kňazi, diakoni, všetci Poliaci, ktorí nás už poznali, vzhľadom na to, že tento rok to bola už deviata spoločná púť, poznali naše piesne, gesta a poľské preklady, bola to pekná výmena hudby a modlitby. Modlilo sa po poľský a potom po taliansky, španielsky, anglicky. Druhy deň nám zostane všetkým na pamäti a na „stigmatach“ na chodidlách po 42km chôdze, malo prestávkach, a veľa vody a občerstvenia! Večer sme mohli natočiť domáce video ako sme kráčali, kto zhrbený, kto predklonený, kto kráčal dozadu. Ako sme dorazili na poslednú zastávku na futbalovom ihrisku, my sestričky a dievčatá sme popadali na zem, takmer bez slov, a don spolu s bratmi ktorým zostalo ešte zopár síl a dobre srdce nám servírovali večeru, a aj oni pokrivkávali isto v pľuzgiermi na nohách. My sestričky a dievčatá sme prespávali v domoch, veľa rodín nás prijalo do ich domovov a ponúkli nám dobre „korenisté“ poľské polievky, chlieb, čaj a sprchu... bol to naozaj veľký dar keď sme sa mohli osprchovať! Chlapci zase spali v stanoch, s množstvom rannej rosy a poľskou nocou, hoci bol august bolo veľmi chladno! Každý deň sme začínali s radosťou a zápalom: budíček o 5-tej a 4:30, púť pokračovala, počas prvých etáp nám mnoho ľudí ponúklo pitie a jedlo, mnoho ľudí nás zdravilo pozdĺž cesty: deti, dôchodcovia, rodiny, táto púť je pre Poliakov silným momentom viery, je to isť za Matkou, poďakovať a modliť sa. Videli sme aj mnoho kočárov a maličkých deti. 25. august, vigília Slávnosti Čiernej Panny Márie, Kráľovnej Poľska, sme dorazili do svätyne, spoločne, viac jednotný a viac priatelia v srdci, vďaka spoločnej ceste v radosti, v ťažkostiach, sprevádzaný však silnou modlitbou, ktorá nám to všetko umožnila! So silnými emóciami sme dorazili až pred obraz Panny Márie, a intenzívne sme jej hľadeli do oči a obetovali sme jej modlitby za Mamu Elvíru, našich kňazov, celu komunitu a za všetky osoby, ktoré nás požiadali o modlitbu.

Iba jeden Zdravas
Som otec jedného ex- chlapca z komunity. Pokým som bol na skúsenosti v Saluzze, po Festivale Života, dostal som veľký dar zúčastniť sa na púti do Czenstochowej. Vedel som veľmi malo, ale keď som povedal jednému chlapcovi kam idem, on ma požiadal, aby som sa za neho pomodlil, keď dorazím k Čiernej Panne Márii v Czenstochowej: „ Toto je všetko o čo ta žiadam, papa, iba jeden Zdravas pre mňa, prosím.“ Toto je to čo som sa naučil, a toto je moje svedectvo. Po krásnej Svätej omši, ktorú slávil don Stefano, a po požehnaní, ktoré sme dostali od mamy Elvíry v dome v Pagno, my pútnici sme vyrazili. Don Andrea, 8 sestričiek, zopár posvätených bratov mnohý chlapci a dievčatá z komunity, v troch dodávkach, sme vyrazili s modlitbami a prianiami mnohých ľudí...Ešte sa my ani nesnívalo čo sa malo stať. Bol som trochu nervózny, keď sme začali prvých 24 hodín cesty a z Talianska sme postupne prechádzali najprv cez Rakúsko, Česko, Slovensko až sme konečne dorazili do Poľska. Jedna zo sestričiek mi v dodávke na začiatku cesty povedala: „Papa, my sa modlievame 1000 Zdravasov, keď takto cestujeme...“ a tak, jeden za druhým, pred tým ako som si vôbec uvedomil bolo po nich. Po druhej noci strávenej na ceste, sme dorazili do jedného z našich domov v Poľsku a začali sme našu púť slávením Svätej omše v meste Tarnow. Námestie bolo plné stoviek mladých aj starých, ktorý sa modlili a spievali. Nespočítateľné množstvo ľudí, nás zdravilo z chodníkov a balkónov domov, pokým sme prechádzali cez mesto. Nikdy som nebol uprostred toľkej radosti a modlitby. Bolo to ako prechádzka počas Festivalu Života. K našej skupine, ktorú tvorilo približne 200 ľudí bola pridelená ako vodca, Blahoslavená Karolína, a tak spolu s Karolínou a ku Karolíne sme sa modlili a spievali na ceste cez malé dedinky, lesy a polia Poľska..Dni prešli takto. Kempovali sme na poliach, v stodolách a na pozemkoch malých kostolov. Každý deň sme slávili Svätú omšu na otvorenom priestranstve zelených poli alebo medzi stromami v lesíkoch. Každé miesto na ktorom sme sa zastavili bolo plne modlitby, vďaka ľuďom z okolitých kostolíkov. Pútnici si pomáhali nosiť batohy jeden pre druhého, pomáhali si vstať po tom ako si sadli na zem alebo kľakli na kolena, prekladali si jeden pre druhého, a delili sa o vodu, chlieb a cukríky. Sestričky, chlapci a dievčatá z komunity mi pomohli nespočítateľné veľa kráť. Každý z týchto láskavých skutkov boli naozaj ďalším Zdravasom na viac, malá modlitba na viac. Láska a modlitba počas cesty rástli a šírili sa medzi nami. Malé deti, sedliaci, dôchodcovia, obchodníci, dospievajúci a rodiny pozdĺž cesty, čí svietilo slnko, čí padal dážď, nás zdravili a podporovali nás modlitbou a ponúkali nám vodu, džúsy, čerstvé ovocie, dokonca tašky plne kapusty. Zakaždým jeden Zdravas... ako sme my za nich prosili Máriu, tak oni prosili Máriu za nás. Nebo pozdĺž našej cesty modlitby a utrpenia, bolo naplnene tisíckami Zdravasov ľudí, ktorý sa modlili jeden za druhého- ľudia, ktorý kráčali, a ľudia popri ceste, ktorý nás zdravili... rieky milosti a radosti, odnášali preč smútok a zlo, jeden Zdravas za druhým. Bolesť a nepohodlie sa stali bezvýznamnými. Mohol som sa iba usmievať. Je toľko spomienok, ktoré ešte stále zrejú vo mne. Vždy spomínam a neprestávam sa učiť z toho, čo som dostal. Ďakujem Bohu, že to všetko nechal dopustiť. Ďakujem mame Elvíre, donovi Stefanovi, donovi Andreovi, sestričkám, mojim prekladateľom a všetkým tým, ktorý mi pomohli tak veľa spôsobmi na tejto púti. Teraz mam nových priateľov na cely život. Dotkol sa ma rešpekt, ktorý majú medzi sebou, chlapci a dievčatá z komunity. Dotkla sa ma skôr radosť ako sťažovanie sa, akceptovanie ťažkosti, pokoj aj v momentoch, keď sme trpeli boľavé a napuchnuté nohy, dlhé stúpania, teplé slnko, dážď a mokré stany. Toto môže byť to ako mama Elvíra definuje: sloboda, ktorú nám prináša utrpenie. Pochopil som, že komunita, nie je iba miestom, kde sa „očistíš“ od závislosti. Je to miestom, kde sa naučíš, akceptovať ťažkosti, rešpektovať sám seba, rešpektovať sa a milovať sa navzájom, naučíš sa modliť tak, aby si bol dobrým otcom, dobrou matkou a dobrým manželom. Cesta bola naozaj náročná, ako rodič nebudem môcť nikdy pochopiť utrpenia, ktoré prežil môj syn pred a v komunite. Nikdy. Nezáleží na tom koľko krát som bol na „skúsenosti“, naučím sa vždy niečo naviac a niečo nové. Nikdy nepochopím utrpenie mladých chlapcov a dievčat v komunite pred a počas ich cesty. Ale po každej „skúsenosti“, chápem, že trpia mnohými spôsobmi- veľký a malý- viac ako si len viem predstaviť. Modlím sa, aby chlapci a dievčatá z komunity nikdy nepocítili utrpenie, vidieť ich deti pomaly strácať život v smútku a empatii závislosti. Nikdy. Oni už trpeli dosť. Modlím sa, aby ich deti rástli s vedomím, že pokoj a radosť pochádzajú z modlitby a utrpenia. Tu som sa naučil čo je to naozaj modlitba, čo je to naozaj Komunita, a ako sa modliť. Jeden kilometer za druhým. Pozdrav jedného dieťaťa, úsmev muža alebo ženy, znak kríža, fľaška vody alebo kúsok chleba. A potom, iba jeden Zdravas, za druhým. Toto je to čo som sa naučil, toto je moje svedectvo. Zázrak Czenstochowej.
Papa(Otec) Dan

Album photo...

vytlačiť stránku