Stať sa Srdcom Boha
Pozerajúc na Ježiša, na Jeho slobodu, na krásu Jeho ľudskosti plnej svetla a odvahy, nám príde spýtať sa: „Je autentický môj spôsob rozprávania, je autentické moje konanie?“.
Byť autentickí nie je vždy prirodzené; musíme to chcieť, lebo niekedy sme aj my ako farizeji a žijeme falošným spôsobom. Musíme nájsť zdroj autenticity, pravdy, transparentnosti a ten prameň života sa nachádza „v srdci“. Boh je Srdce. Jeho srdce je v nás a my žijeme v Ňom.
Aj my sa teda musíme stať “srdcom“: keď rozprávaš, musí rozprávať srdce, ktoré je pravdivé. Srdce sa nevidí ale nás robí živými: keby prestalo biť, bol by si mŕtvy. Srdce je to, čo ti dáva žiť... a nie len život navonok, ale ešte viac pravdu, slobodu, krásu, pokoru... Všetko začína tam a ak ochorie srdce, ochorie všetko.
Pre toto Ježiš, ktorý vidí do srdca, nás robí schopnými žiť pravdivý, autentický, čistý a žiarivý život! On to môže spraviť, pretože dal život za nás; je na nás dôverovať, nechať sa viesť, neudusiť apely Jeho Srdca v nás, v intimite nášho svedomia. On nám dal Svoj život a nikdy nás nepodvedie! A keď hovoríme: „Neviem čo mám robiť.... ktovie, čo chce Pán odo mňa“, v tej chvíli už myslíme, čo máme robiť a ako konať; ale naopak máme sa najprv pýtať sami seba a Jeho: “ Čo chceš, aby som žil?“! Najprv je vnútro! On chce, aby som žil v slobode, v radosti, v prijímaní, v úplnej dôvere v Neho, potom môžem robiť všetko!
Poviem vám jednu príbeh. Poznám jednu ženu, ktorá má muža, ktorý sa, žiaľ, neustále opíja; pred nejakým časom nás prišla pozrieť a ja som sa jej spýtala: „Ako sa má tvoj muž?“ Odpovedala mi: „Pozri sa , Elvíra, stále sa opíja, stále stráca prácu, ale ja mám dôveru, ja nestrácam dôveru.“ Uvažujte, po dvadsiatich piatich rokoch manželstva ešte takto hovorí! Nepovedala mi, že v hĺbke ho neprestáva milovať, ale ja to doplním, pretože láska sa vidí a ja som videla, že v tom nestrácaní dôvery je verná a pravdivá láska tej ženy pre svojho muža. Tá žena má robustnú vieru, má dôveru a dôvera znamená vieru!
Usilujme sa teda aj my žiť vieru, „Srdce Boha“, v našom srdci a takto načerpáme zo zdroja Jeho Milosrdenstva, ktoré nás neprestáva milovať, mať rado, obnovovať a oživovať všetky dary, ktoré nám daroval, aj keď často krát sme ich používali zle. Je to neustále darovanie sa, to Ježišovo, pretože on dôveruje oveľa viac v nás, ako my dôverujeme Jemu. Je to ako keby Ježiš hovoril: „Ale áno... je to stále on, ktorý súdi, ale ja dôverujem; nechám mu pamäť, inteligenciu... Tá osoba sa pozerá stále na iných s hnevom, chcela by rozkazovať všetkým, mohla by sa pozerať iným spôsobom... ale nechám jej pohľad, lebo dôverujem, dôverujem: skôr alebo neskôr sa zmení!“. On nám necháva Svoje dary, a medzi všetkými darmi Dar darov: Seba samého, Svoje Srdce v Eucharistii. Pre toto sa nikdy neunavíme ďakovať Mu po všetky dni a celé dni.

vytlačiť stránku