Vigília Zoslania Ducha Svätého Preklad otázok a odpovedí Svätého Otca Piazza San Pietro Sabato, 18 maggio 2013 Otázka 1: Kresťanská pravda je príťažlivá a presvedčivá, pretože odpovedá na najhlbšie potreby ľudskej existencie. Účinným spôsobom ohlasuje, že Kristus je jediným Spasiteľom človeka a všetkých ľudí. Svätý Otče, tieto slová sa nás hlboko dotkli: priamo a radikálne vyjadrujú skúsenosť, ktorú si každý z nás želá prežiť v tomto Roku viery aj počas tejto púte, ktorá nás dnes večer priviedla sem. Sme tu pred vami, aby sme obnovili svoju vieru, aby sme ju potvrdili a posilnili. Vieme, že viera nemôže byť niečím raz a navždy. Ako povedal aj Benedikt XVI. v Porta Fidei: „viera už nie je samozrejmý predpoklad“. Toto tvrdenie sa netýka iba sveta, tých druhých, tradície, z ktorej pochádzame: ono sa týka predovšetkým každého z nás. Príliš často si uvedomujeme, že viera by mala byť zárodkom novosti, počiatkom zmeny, ale vyžadovala by si aj investovanie celého nášho života. A tak sa nestáva prameňom všetkého nášho poznania a konania. Ako sa vám vo vašom živote podarilo dosiahnuť istotu viery? A aký spôsob nám poradíte, aby sme mohli zvíťaziť na krehkosťou našej viery? Pápež František: Dobrý večer všetkým! Som veľmi rád, že sa s vami stretávam, že sa vlastne všetci spolu stretávame na tomto námestí, aby sme sa modlili, aby sme sa zjednotili v očakávaní daru Ducha Svätého. Už som si prečítal vaše otázky – preto aj moje odpovede nebudú akoby nepripravené! Popravde, mám ich tu pred sebou napísané. Tá prvá otázka, ktorá znie „ako ste vo svojom živote dospeli k istote viery a ktorá cesta ukazuje smer, aby každý z nás zvíťazil nad krehkosťou viery?” – je dejinnou otázkou, pretože sa týka histórie môjho života. Mal som tú milosť, že som vyrastal v rodine, v ktorej sa viera prežívala jednoduchým a konkrétnym spôsobom. Bola to predovšetkým moja stará mama, matka môjho otca, ktorá poznačila moju cestu viery. Bola to žena, ktorá nám vysvetľovala, hovorila o Ježišovi, učila nás Katechizmus... Vždy si spomínam, ako nás na Veľký piatok večer brávala do sviečkového sprievodu, na konci ktorého priniesli ležiaceho Krista a vtedy starká nás deti dala kľaknúť a hovorievala: „Pozri je mŕtvy, ale zajtra vstane z mŕtvych“. Prvé kresťanské posolstvo som dostal od tejto ženy, od mojej starej mamy a je to také nádherné! Prvé ohlasovanie doma spolu s rodinou. Tu mi prichádza na myseľ láska toľkých mám a starých mám pri odovzdávaní viery. Sú to ony, ktoré odovzdávajú vieru. Rovnako tomu bolo aj v začiatkoch Cirkvi, lebo aj sv. Pavol hovoril Timotejovi: Spomínam si na vieru tvojej mamy a starej mamy. Všetky mamy a babky, ktoré ste teraz tu, myslite na to. Odovzdávajte vieru. Boh vždy postaví po našom boku ľudí, ktorí nám pomáhajú na našej ceste viery. Vieru nenájdeme niekde v abstraktne, nie: vždy je tu niekto, kto ohlasuje, hovorí o tom, kto je Ježiš, niekto, kto odovzdáva vieru a prvý ohlasuje. Takáto bola moja prvá skúsenosť. Je tu však pre mňa jeden veľmi dôležitý deň: 12. september 1953. Mal som takmer 17 rokov. Bol to „Deň študenta“. U nás to bol prvý jarný deň – u vás jesenný. Prv než som šiel na slávnosť, zastavil som sa vo farnosti, ktorú som navštevoval. Stretol som tam kňaza, ktorého som predtým nepoznal a pocítil som potrebu vyspovedať sa. Bola to pre mňa skúsenosť stretnutia. Zistil som, že ma niekto čaká. Neviem, čo sa stalo, nepamätám sa, ani neviem prečo ten kňaz, ktorého som nepoznal, bol tam a ja som pocítil túžbu vyspovedať sa, ale pravdou je, že ma niekto čakal. Čakal ma už dlho. Po spovedi som pocítil, že sa niečo zmenilo. Už som nebol taký istý ako predtým. Počul som akoby hlas, volanie. Bol som presvedčený o tom, že sa mám stať kňazom. Táto skúsenosť viery je dôležitá. Hovoríme, že musíme hľadať Boha, ísť k nemu žiadať o odpustenie... avšak keď ideme, On nás už čaká, On je prvý! V španielčine máme jedno slovo, ktoré to dobre vystihuje: „Pán je vždy pred nami (primerea)“, je prvý a čaká nás! Nájsť niekoho, kto nás vždy očakáva, je jedna veľká milosť. Ty, hriešnik, choď, ale On čaká, aby ti odpustil. Túto skúsenosť opisovali proroci Izraela, keď hovorili, že Pán je ako mandľový kvet, prvý jarný kvet. Skôr ako rozkvitnú iné kvety, On je tu. On, ktorý očakáva. Pán nás čaká. Keď ho hľadáme, objavíme tú skutočnosť, že je to On, kto nás čaká, aby nás prijal, aby nám daroval svoju lásku. V srdci to vyvoláva také prekvapenie, že tomu človek ani neverí a týmto spôsobom jeho viera rastie! Prostredníctvom stretnutia s inou osobou, stretnutia s Pánom. Niekto môže povedať: „Nie, ja uprednostňujem študovať vieru z kníh!“ Je dôležité ju študovať, ale pozrite, iba toto nestačí. Dôležité je stretnutie s Ježišom a ono ti dá vieru, pretože práve On ti ju dáva! Aj vy ste hovorili o slabosti viery, a ako sa dá prekonať. Najväčší nepriateľ, ktorý má slabosť – je strach. Nebojte sa! Sme krehkí, to vieme. On je však silnejší! Ak ideš spolu s Ním, nebude žiaden problém! Malé bábätko je veľmi krehké, dnes sme ich tu videli veľa. Bolo však s otcom, mamou, je v bezpečí! S Pánom sme v bezpečí. Viera rastie spolu s Pánom, z jeho ruky. On nám dáva rásť a robí nás silnejšími. Ak si však myslíme, že si môžeme sami naaranžovať život, spomeňme si na Petra, čo sa mu stalo: „Pane, ja ťa nikdy nezapriem!“ a potom, kým zakikiríkal kohút, urobil to trikrát. Myslime na to, že keď si príliš veríme, sme najzraniteľnejší. Musíme ísť vždy s Pánom, hovoriť s ním prostredníctvom eucharistie, Biblie a modlitby... Tak ako aj v rodine, aj mama, aj spolu s ňou, pretože ona je tá, ktorá privádza k Pánovi. Je to tá mama, ktorá vie všetko. Modliť sa k Márii a prosiť ju, aby mi ako mama pomohla stať sa silnejším. Toto si – aspoň podľa vlastnej skúsenosti – myslím o slabosti (krehkosti). To, čo ma každý deň posilňuje, je modlitba ruženca. Cítim takú veľkú silu preto, lebo idem každý deň k Márii. Otázka 2: Svätý Otec, môj príbeh je skúsenosťou z každodenného života ako mnohé iné. Snažím sa žiť vieru v mojom pracovnom prostredí v kontakte s inými ako úprimné svedectvo o dobrodeniach, ktoré prijímam zo stretnutia s Pánom. Som, sme „Božími myšlienkami“, pochádzajúcimi od tajomnej Lásky, ktorá nám dala život. Vyučujem v jednej škole a toto vedomie mi dáva dôvod byť oduševnenou pred mojimi žiakmi a spolupracovníkmi. Často sa presviedčam o tom, že mnohí hľadajú šťastie na toľkých individuálnych cestách, ktoré sa mnohokrát zredukujú na materializmus. Taký človek chce mať všetko, ale ostáva večne neuspokojený alebo ho to privádza až k nihilizmu a nič pre neho nemá význam. Kladiem si otázku, ako môže ponuka viery, ktorá tkvie v osobnom stretnutí, v spoločenstve, v ľude, zasiahnuť srdce muža a ženy našich čias. Sme stvorení pre nekonečno – „stavte život na veľké ideály!“ – povedali ste nedávno, a predsa všetko okolo nás a našich mladých akoby chcelo povedať, že sa stačí uspokojiť s priemernými, polovičatými odpoveďami, a že sa človeku stačí oddať konečným veciam bez toho, aby hľadal viac. Niekedy sme ustráchaní ako učeníci pri očakávaní Turíc. Cirkev nás pozýva k novej evanjelizácii. Myslím si, že všetci, čo sme tu prítomní, mocne pociťujeme túto výzvu, ktorá je jadrom našich skúseností. Preto Vás chcem poprosiť, Svätý Otče, pomôžte mne i ostatným pochopiť, ako žiť túto výzvu v našej dobe. Čo je najdôležitejšie, podľa Vás, pre naše hnutia, združenia a spoločenstvá, na čo máme hľadieť, aby sme uskutočnili úlohu, pre ktorú sme povolaní? Ako môžeme dnes účinným spôsobom komunikovať vieru? Pápež František: Poviem iba tri slová. Prvé: Ježiš. Kto je najdôležitejší? Ježiš. Ak aj ideme vpred organizovane a rozbiehame aj iné veci, pekné veci, bez Ježiša nenapredujeme, veci sa nedaria. Ježiš je najdôležitejší. Teraz by som vám chcel trochu niečo vyčítať tak bratsky, medzi nami. Na námestí ste všetci volali „František, František, pápež František...“ A kde bol Ježiš? Chcel som, aby ste volali: „Ježiš, Ježiš je Pán, a je uprostred nás!“. Odteraz už viac nie „František“, ale „Ježiš“, dobre? Druhým slovom je modlitba. Hľadieť na Božiu tvár, ale predovšetkým – a to je prepojené s tým, čo som povedal pred chvíľou – vnímať, že niekto hľadí na nás. Pán sa na nás díva: hľadí na nás prvý. Toto zažívam pred bohostánkom, keď sa večer idem modliť pred Pána. Niekedy i trošku zadriemem; stáva sa to, pretože celodenná únava ťa niekedy uspí. On mi však rozumie. Keď myslím na to, že on na mňa hľadí, cítim veľkú útechu. Myslíme si, že sa musíme modliť, hovoriť, hovoriť, hovoriť... Nie! Nechajme Pána, aby na nás hľadel. Keď sa on na nás díva, dodáva nám silu a pomáha nám vydávať svedectvo o ňom. Položená otázka sa týkala vydávania svedectva o viere, však? Modlitba, ...najprv Ježiš, potom modlitba a mám istotu, že Boh ma drží za ruku. Najpodstatnejšie je nechať sa ním viesť. Toto je najdôležitejší predpoklad. Ozajstnými evanjelizátormi sa staneme iba vtedy, ak sa necháme ním viesť. Spomeňme si na Petra: ...pravdepodobne mal popoludňajšiu siestu a vtedy sa mu zjavilo prestieradlo so všetkými zvieratami. Ježiš k nemu hovoril, on však nechápal. V tej chvíli za ním prišli niektorí, čo neboli Hebrejmi a volali ho, aby s nimi šiel do istého domu. Videl, ako Duch Svätý zostupoval nadol. Peter sa nechal viesť Ježišom k tejto prvej evanjelizácii pohanov, ktorí neboli Hebrejmi: to bola vtedy nepredstaviteľná vec. A podobne v dejinách, v celých dejinách. Dovoliť Ježišovi, aby nás viedol. On je tu vodcom: naším vodcom je Ježiš. A tretie slovo: svedectvo. Mať Ježiša, modlitba – to prenechanie sa mu, aby nás viedol – a napokon svedectvo. Rád by som ešte čosi doplnil. To, že sa necháme viesť Ježišom, nás privedie k Ježišovým prekvapeniam. Mohli by sme si myslieť, že evanjelizáciu by sme mali pripravovať za písacím stolom, premýšľať o stratégiách a tvoriť plány. Toto všetko je však iba nástrojom, malým nástrojom. Najdôležitejšie je toto: Ježiš, prenechanie sa mu, aby nás viedol a potom vytvorme aj stratégie. Tie sú však druhoradé. A o svedectve: komunikácia viery je možná iba prostredníctvom svedectva a tým je láska. Nie našimi myšlienkami, ale s evanjeliom, ktoré žijeme vo vlastnom živote a Duch Svätý ho v našom vnútri oživuje. Ide o istú súčinnosť medzi nami a Duchom Svätým, a tou je svedectvo. Cirkev nesú dopredu svätí, tí, ktorí vydávajú presne takéto svedectvo. Ako povedali Ján Pavol II. a Benedikt XVI.: dnešný svet veľmi potrebuje svedkov. Nie veľa rozprávať, ale hovoriť celým svojím životom: súlad života, pravdivosť vlastného života! Koherencia života, ktorá značí prežívať kresťanstvo ako stretnutie s Ježišom, ktoré nás privedie k iným, a nie ako nejakú spoločenskú skutočnosť: sme takými sociálne? Sme kresťanmi? Zavretými do seba? Nie, takto nie. Ide o svedectvo. Otázka 3: Svätý Otec, s pohnutím som počúvala slová, ktoré ste povedali počas audiencie pre mnohých novinárov po vašom zvolení: „Ako by som chcel Cirkev chudobnú a pre chudobných“. Mnohí z nás pracujú na poli charity a spravodlivosti: sme aktívnou časťou prítomnosti Cirkvi zakorenenej tam, kde človek trpí. Som zamestnaná, mám rodinu a snažím sa byť osobne blízko chudobným a pomáhať im ako len môžem. Ale nemyslím si, že som kvôli tomu „na poriadku“. Chcela by som povedať s Matkou Terezou: všetko je kvôli Kristovi. Veľkou pomocou pri prežívaní tejto skúsenosti sú bratia a sestry z môjho spoločenstva, ktorí sa tiež venujú tomuto cieľu. V našom nasadení nás podporuje viera a modlitba. Potreby sú obrovské. Pripomenuli ste nám: „Koľko chudobných je ešte vo svete a ako veľmi títo ľudia trpia.“ A kríza všetko ešte zhoršila. Myslím na chudobu, ktorá zasahuje toľko krajín a ktorá sa dostáva už i do sveta blahobytu, na nedostatok práce, na masové migrácie, na nové otroctvá, na rozpad a osamelosť toľkých rodín, starých ľudí a mnohých, ktorí nemajú dom alebo zamestnanie. Chcem sa vás opýtať, Svätý Otec: ako môžem ja a my všetci žiť Cirkev, ktorá je chudobná a pre chudobných? Akým spôsobom môže byť trpiaci človek otáznikom pre našu vieru? Aký konkrétny a účinný vklad môžeme my všetci, ako laické hnutia a združenia, priniesť Cirkvi a spoločnosti, aby sme čelili tejto vážnej kríze, ktorá zasahuje verejnú etiku, modely rozvoja, politiku, jedným slovom, nový spôsob bytia mužov a žien? Svätý Otec: Začnem opäť svedectvom: predovšetkým prežívanie evanjelia je prvotným vkladom, ktorý môžeme priniesť. Cirkev nie je politickým hnutím, ani dobre organizovanou štruktúrou. Nie sme akousi mimovládkou. Ak by sa Cirkev takou stala, stratí svoju soľ, stratí chuť a bude iba prázdnou organizáciou. A tu buďte obozretní, dobre? Pretože diabol nás klame, pretože je tu nebezpečenstvo výkonnosti. Jedna vec je ohlasovať Ježiša, druhá vec je výkonnosť, podávanie výkonov: to je však iná hodnota. Základnou hodnotou Cirkvi je prežívanie evanjelia a vydávanie svedectva o našej viere. Je soľou zeme, je svetlom sveta a jej úlohou je vniesť do spoločnosti kvas Božieho kráľovstva, a to robí predovšetkým svojím svedectvom: svedectvom bratskej lásky, spolupatričnosti a vzájomným delením sa. Niektorí tvrdia, že spolupatričnosť nie je hodnotou, že je akýmsi prvotným postojom, ktorý sa stratí, ale takto to nejde! Myslí sa najmä na čisto svetskú výkonnosť. Časy krízy ako tie, ktoré práve prežívame – veď aj ty si pred chvíľou hovorila, že sme „uprostred sveta klamstva“, však? Tá kríza však nie je ekonomická, ale kultúrna. Je krízou človeka: v kríze je človek! Ten, kto môže byť zničený, je človek! Človek je však Božím obrazom! Práve preto ide o hlbokú krízu. V týchto chvíľach krízy sa nemôžeme zaoberať iba sebou samými, zatvoriť sa do našej samoty, straty odvahy, do pocitu neschopnosti čeliť problémom. Nezatvárajme sa do seba, prosím! Je to nebezpečné. Zatvárame sa však i vo farnosti, s priateľmi, v hnutí, s tými, s ktorými sa delíme o spoločný názor... Čo sa vtedy deje? Cirkev, ak sa stane uzavretou, ochorie. Je chorá. Predstavte si zatvorenú izbu počas celého roka: keď tam vstúpite, cítite pach vlhkosti, všetkého toho, čo by tam nemalo byť. Uzavretá Cirkev je taká istá: je chorou Cirkvou. Cirkev musí vyjsť sama zo seba. Kam? Na existenciálne periférie, nech sú akékoľvek, ale musí vyjsť. Ježiš nám hovorí: „Choďte do celého sveta! Choďte! Ohlasujte! Vydávajte svedectvo o evanjeliu!“. Čo sa však môže stať, ak niekto vyjde von sám od seba; môže sa mu prihodiť to isté, čo mnohým, ktorí vyjdú z domu na cestu: nehoda. Ale vám dnes rozprávam veci, však? Uprednostňujem však tisíckrát radšej Cirkev po nehode pred Cirkvou, ktorá je chorá, pretože je uzavretá! Choďte von, vyjdite! Zároveň myslite na to, čo je napísané v Zjavení apoštola Jána. Hovorí sa tam o jednej nádhernej skutočnosti: Ježiš je pri dverách a volá. Klope, aby vošiel do nášho srdca. Taký je význam Apokalypsy. Položme si však otázku: koľkokrát je Ježiš vo vnútri a klope na dvere, pretože chce vyjsť, ísť von a my mu to nedovolíme kvôli našim istotám i preto, že sme veľakrát uväznení v skostnatených štruktúrach? Tie neslúžia na nič iné, iba na to, aby z nás urobili otrokov a nie slobodné Božie deti. Je dôležité, aby sme vtedy, keď vyjdeme, išli v ústrety stretnutiu. Toto slovo považujem za veľmi dôležité. Stretnutie s inými. Prečo? Pretože viera je stretnutím s Ježišom a my máme konať tak ako Ježiš: stretnúť sa s inými. My však prežívame istú kultúru kolízií, kultúru rozdrobenia, takú kultúru, kde to, čo sa mi práve nehodí, odhodím preč: kultúru rozporov. V tejto súvislosti – a to je súčasťou tejto krízy – si spomeňte na starých ľudí, na deti, ktoré sú... Kultúra, ktorá vyradzuje. My však máme ísť v ústrety iným a našou vierou máme vytvárať kultúru stretnutia, kultúru priateľstva, kultúru, v ktorej nájdeme priateľov, v ktorej sa môžeme zhovárať i s tými, ktorí zmýšľajú inak ako my, i s tými, ktorých viera je iná ako naša. Všetci však majú niečo spoločné s nami: sú Božím obrazom, sú Božími deťmi. Stretnúť sa so všetkými bez vyjednávania o tom, kam patríme. Dôležité je stretnutie s chudobnými. Keď vyjdeme za seba, stretneme sa s chudobou. Dnes – nie je ľahké to vysloviť – dnes nájsť bezdomovca, ktorý zomrel od zimy, nie je novina. Dnes sú novinkou skôr škandály. Škandál: to je novinka! Dnes nie je aktuálne hovoriť o deťoch, ktoré nemajú čo jesť. A to je vážne, veľmi vážne! Nemôžeme ostať nedotknutí! Veci sa však dejú presne tak. Nesmieme sa stať naškrobenými kresťanmi, príliš vychovanými, takými, ktorí hovoria o teologických veciach a pritom pijú čaj, celkom spokojní: nie. Musíme sa stať odvážnymi kresťanmi, ísť a hľadať tých, ktorí sú Kristovým telom. Keď chodievam spovedať – ešte nemôžem, pretože by som musel vyjsť (z Vatikánu) a odtiaľ sa nedá vyjsť, však?: to je iný problém... – keď som spovedával v predchádzajúcej diecéze, prichádzali ľudia a vždy som sa ich pýtal: „Dávate almužnu?“ – „Áno, otče!“. „Výborne“. A pýtal som sa ich ešte viac: „Povedzte mi, keď dávate almužnu, hľadíte pritom do očí človeka, ktorému ju dávate?“ – „Ach neviem, neuvedomil som si to“. Ďalšia otázka: „A keď dávate almužnu, dotknete sa ruky človeka, ktorého obdarúvate, alebo mu iba hodíte mincu?“ Vidíte, toto je problémom: Kristovo telo, dotýkať sa Kristovho tela, vziať na seba túto bolesť chudobných. Chudoba pre nás kresťanov nie je akousi spoločenskou, filozofickou či kultúrnou kategóriou: nie, je kategóriou teologickou. Povedal by som, že je prvou kategóriou, pretože Boh, Boží Syn, sa znížil, stal sa chudobným, aby kráčal s nami po našej ceste. Naša chudoba je taká: chudoba Kristovho tela, chudoba, ktorá nám priniesla Božieho Syna v jeho vtelení. Cirkev chudobná pre chudobných začína vtedy, keď sa vyberie smerom ku Kristovmu telu. Ak ideme smerom ku Kristovmu telu, začíname rozumieť, čo znamená táto chudoba, Pánova chudoba. A to nie je jednoduché. Je tu ešte iná skutočnosť, ktorá kresťanom spôsobuje problém: duch sveta, svetský duch. Duchovná svetskosť. Toto nás privádza k akejsi dostatočnosti, k životu podľa ducha sveta, a nie podľa ducha Ježišovho. Vaša otázka znela: ako máme žiť, aby sme mohli čeliť tejto kríze, ktorá sa dotýka verejnej etiky, modelov rozvoja a politiky? Keďže je táto kríza krízou človeka a ničí ho, je zároveň krízou, ktorá ho takpovediac vyzlieka z etiky. Ak chýba etika vo verejnom živote, v politike, ak chýba etika ohľaduplnosti, ktorá nás vedie k nadprirodzenému, vtedy je možné všetko, všetko sa smie. Sami vidíme, keď čítame noviny, ako nedostatok etiky vo verejnom živote veľmi škodí celému ľudstvu. Chcem vám rozpovedať jeden príbeh. Už som ho počas tohto týždňa rozprával dvakrát a teraz ho rozpoviem tretíkrát. Je to príbeh o jednom rabínovi z dvanásteho storočia, o ktorom hovorí jeden biblický midraš. Rozpráva o stavbe Babylonskej veže, na budovanie ktorej bolo potrebné vyrobiť tehly. Čo to znamená? Ísť, urobiť blato, priniesť slamu, potom vložiť do pece a keď bola tehla hotová, bolo ju treba dopraviť hore na stavbu veže. Tehla je vzácnosť kvôli množstvu práce potrebnej na jej výrobu. Keď jedna z takýchto tehál spadla, bola to národná tragédia. Robotník, ktorý to zavinil, bol potrestaný, pretože tehla bola veľmi vzácna a ak padla, bolo to nešťastie. Keď však spadol robotník, nič sa nestalo, to bolo niečo iné. To sa stáva i dnes: ak sa bankové investície čo len trocha otrasú, och, je to tragédia, ako je to len možné! Ak však zomierajú ľudia od hladu, keď nemajú čo jesť, keď sú chorí, nič sa nedeje! Toto je naša dnešná kríza! A práve svedectvo chudobnej Cirkvi pre chudobných bojuje proti takejto mentalite. Otázka 4: Kráčať, budovať, vyznávať. Tento váš „program“ pre Cirkev-hnutie – aspoň ja som ho takto pochopil pri počúvaní vašej homílie na začiatku vášho pontifikátu – ma potešil a podnietil. Potešil, pretože som sa ocitol v hlbokej jednote s priateľmi z kresťanského spoločenstva a s celou univerzálnou Cirkvou. Podnietil, pretože ste ma istým spôsobom prinútili, aby som zotrel prach času a povrchnosti z mojej príslušnosti ku Kristovi. Musím však priznať, že nedokážem prekonať znepokojujúci pocit pri jednom z týchto slov: vyznávať. Vyznávať, teda, svedčiť o viere. Myslím na toľkých našich bratov, ktorí pre vieru trpia, ako sme nedávno počuli. Na tých, ktorí sa v nedeľu ráno rozhodujú, či ísť na svätú omšu, pretože, ak na ňu pôjdu, riskujú život. Na tých, ktorí sú zajatí a diskriminovaní kvôli kresťanskej viere v toľkých a mnohých častiach nášho sveta. Stojac pred týmito udalosťami sa mi zdá, že moje vyznávanie, moje svedectvo je ustráchané a rozpačité. Chcel by som robiť viac, ale čo? A ako pomôcť týmto našim bratom? Ako uľahčiť ich utrpeniu, keď nemôžeme urobiť nič alebo iba málo preto, aby sme zmenili ich politickú a spoločenskú situáciu? Svätý Otec: Pre ohlasovanie evanjelia sú potrebné dve čnosti: odvaha a trpezlivosť. Títo ľudia patria do trpezlivej Cirkvi. Trpia a sú mučeníkmi dneška, ktorých je viac ako tých v prvých storočiach Cirkvi. Viac mučeníkov. Naši bratia a sestry trpia a prinášajú vieru až k mučeníctvu. Mučeníctvo však nikdy nie je prehrou: mučeníctvo je najvyšším stupňom svedectva, ktoré môžeme vydať. Sme na ceste k mučeníctvu. Od malého mučeníctva: zrieknuť sa toho a toho, urobiť to a to... sme však na ceste k nemu. A oni, úbohí, dávajú svoj život a dávajú ho – ako sme počuli o situácii v Pakistane – dávajú ho kvôli láske k Ježišovi, svedčia o ňom. Každý kresťan musí mať tento postoj miernosti, pokory, taký postoj ako oni, dôverujúc Ježišovi, zveriac sa mu. Treba však upresniť, že tieto konflikty mnohokrát nemajú žiaden náboženský dôvod. Ich príčiny majú často iný, spoločenský i politický charakter a náboženská príslušnosť sa zneužíva ako prilievanie benzínu do ohňa. Kresťan musí vždy vedieť odpovedať na zlo dobrom, aj keď je to veľakrát náročné. Snažíme sa týmto bratom a sestrám dať pocítiť, že sme s nimi hlboko zjednotení v ich rozpoložení, že si uvedomujeme, že oni sú kresťanmi, ktorí si osvojili trpezlivosť. Ježiš, keď ide v ústrety utrpeniu, je trpezlivý. Oni sú trpezliví: je potrebné dať im to vedieť a dať to vedieť aj Pánovi. Pýtam sa: modlíte sa za týchto bratov a sestry? Vy sa za nich modlíte? Každý deň? Nechcem, aby zdvihol ruku ten, kto sa modlí, to nie. To teraz nežiadam. Myslime však na to v každodennej modlitbe a hovorme Ježišovi: „Pane, zhliadni na toho brata, zhliadni na túto sestru, ktorá tak veľmi, veľmi trpí!“ Oni majú hraničné skúsenosti medzi životom a smrťou. Nás má táto skutočnosť priviesť k tomu, aby sme napomáhali náboženskej slobode pre všetkých! Každý muž a každá žena musia byť slobodní vo svojom náboženskom vyznaní, nech je akékoľvek. Prečo? Pretože i ten muž, i tá žena sú Božími deťmi. Verím, že som týmto nejako odpovedal na vaše otázky. Ospravedlňujem sa, že som hovoril tak dlho. Veľká vďaka! Ďakujem vám a nezabudnite: žiadna uzavretá Cirkev, ale taká Cirkev, ktorá ide von na existenciálne periférie. Nech nás Pán vedie. Ďakujem.

vytlačiť stránku