Február

Život je najväčší dar! Deti sú poklad, ktorý nám Boh Otec dáva, pretože v ich škole a v službe pre nich sa môžme nadchýňať a zamilovať si stále viac zázrak života. V našich časoch sú noviny plné správ o deťoch, ktoré trpia. Mnohé sú týrané, zneužívané, nútené k prostitúcii alebo ponechané napospas ktovieakému osudu. Dieťa už nie je tým drahocenným klenotom, ktorý treba chrániť a milovať, „nu piezzo ‘e core“, „kúskom nášho srdca“, ako povedia Neapolčania na juhu Talianska. Zdá sa, že ten najvzácnejší dar sa premenil na ťarchu, ktorej sa treba striasť. Sebectvo dospelých urobilo z detí „objekty“, na ktorých si možno vybúriť vlastné pudy, ktoré možno využiť na finančný zisk, prípadne ich vyšmariť do smetného koša ako niečo, čoho sa treba rýchlo zbaviť. A toto všetko sa nám znova a znova odohráva priamo pred očami, s pravidelnosťou, ktorá sa stala natoľko normálna, že sme voči tejto situácii takmer ľahostajní. Možno na okamih, keď počúvame alebo čítame o tragickom prípade, sa naše svedomie preberie zo strnulosti, do ktorej ho uvrhol tento svet, ale pričasto sa vzápätí všetko vráti do starých koľají. My však potrebujeme dať voľný priechod tomuto výkriku, ktorý sa nám derie z hrdla tvárou v tvár toľkej ľudskej skazenosti. Prečo to všetko? Prečo musí človek dospieť až k takejto miere krutosti a sebectva? Svet, ktorý nemiluje a nerešpektuje maličkých, ktorý nebráni najslabších, je svetom mŕtvol, svetom zúfalých ľudí. Svet, ktorý odmieta život, ktorý sa dopúšťa násilia voči deťom, nemožno nazvať svetom. A predsa nás Boh vyzýva, aby sme práve tento svet milovali, aby sme v ňom boli nositeľmi nádeje, iskrami svetla a dobroty, ktoré vzkriesia ľudstvo. Smrteľnou chorobou, rakovinou dneška, je neschopnosť milovať. Kto nemiluje, je mŕtvy, nežije, netrpí, nebojuje, neraduje sa a neplače. Kto nemiluje, je ľahostajný, nezáleží mu na nikom a na ničom! Ale často nevieme milovať preto, lebo sme nepoznali lásku, tú pravú, ktorá uchváti celé tvoje vnútro a od základu zmení tvoj život. Lásku, vďaka ktorej takmer „exploduješ“ túžbou milovať. Áno, láska plodí lásku a dnešný svet naliehavo potrebuje ľudí schopných prinášať nádej. Potrebujeme nové rodiny. Ak sa obnoví rodina, ak sa rodičia obrátia, deti budú spasené. Toto je výzva, ktorú nám Ježiš dáva a od ktorej závisí budúcnosť naša a našich detí. Koho hodláme nasledovať? Kto je naším pánom, naším učiteľom? Čo chce od nás? Od našej odpovede na tieto otázky závisí radosť alebo smútok našich rodín, našich detí a tých, ktorí nás obklopujú, závisí od nej príchod jari alebo zimy do našich sŕdc. Naša každodenná skúsenosť s mladými ľuďmi, ktorí prichádzajú do našich domov stratení a „mŕtvi“, s rodinami zničenými bolesťou a zúfalstvom, s deťmi v našich misiách, na ktorých ulica a násilie zanechali otvorené krvácajúce jazvy, je skúsenosťou vzkriesenia. Čiže skúsenosťou nádeje, vďaka ktorej život opäť nadobúda pestré farby a ktorá prináša nové svetlo do kedysi vyhasnutých očí. Preto pevne veríme, že aj v tej najtemnejšej temnote je možné opäť nájsť svetlo, že aj v tom najpochmúrnejšom smútku možno opäť oživiť radosť, že aj v tej najtrpkejšej samote možno objaviť priateľa. Áno, chceme byť svedkami tejto nádeje, chceme ohlasovať svetu, že tajomstvo znovuzrodenia spočíva v otvorení našich sŕdc tomu úžasnému Otcovi, ktorý očakáva každého z nás ako svoje najvzácnejšie dieťa.

vytlačiť stránku