 Kráčame cestou, na ktorej by naša viera mala priniesť ovocie a ovocím viery je dobročinnosť, láska. Viera neznamená len veriť v Boha a ostať stáť so založenými rukami alebo modliť sa, možno stráviť veľa hodín v adorácii pred Ním a potom zabudnúť, že Boh, ku ktorému sa modlíš je Bohom, ktorý sa darúva, ktorý si "špiní ruky" milujúc. Modlitba, ak je pravdivá, vyživuje vieru, ktorá sa stane dobročinnosťou odejúc si rúcho služby. Teda aj ty sa musíš darovať blížnym, musíš si "zašpiniť ruky" v službe a ak toto chýba, chýba radosť zo života. A slúžiť, dávať, môžeš začať aj s úsmevom, slovom, stretnutím, zmierením, počúvaním. Malé veci, ktoré prinášajú radosť do našich sŕdc a do sŕdc našich bratov, maličké veci, s ktorými až príliš často meškáme, aby sme ich vykonali. Niekedy testujeme našu vieru pozerajúc sa na náš život. Ak je viera skutočná, život sa mení! Cítiš sa ináč a ak si sa dovčera mračil pre nejakú zlú situáciu alebo napomenutie dnes ten časový priestor, ktorý si vyplnil smútkom, odsudzovaním, tvrdosťou je stále kratší. Viera je cesta skracujúca čas, ktorý ponechávame zlu, odsudzovaniu, tme! Viera naplní svetlom každý okamich nášho života. Ale tí, ktorí sa domnievajú, že tento krok je automatický, akoby stlačením klávesy na počítači, sú klamári! Nie je to tak: Pán kráča s nami a vie, ktoré sú naše následky zo včerajška, pozná náš život a vie veľmi dobre, čo nás brzdí a sme pomalý. A On, iba On sám má tú trpezlivosť usmievať sa a vystrieť k nám ruku, aby nám povedal: "Poď ku mne v tejto chvíli hnevu, uzatvorenia sa, poď ku mne, aby som tak rozbil reťaze, čo ťa spútavajú," a potom ďalšie a ešte ďalšie ... a On nás oslobodí a tak môžme konečne povedať sami sebe: "Pozri sa, aké pekné je nemračiť sa, aký veľký dar je odpustenie, aký pokoj prináša vedieť sa povzniesť nad veci, aká je to radosť usmievať sa."
Zamyslime sa ešte všetci spolu znovu: prečo je nám stále tak ťažké zmieriť sa? Prečo necháme fungovať mozog, ktorý je len "šedou hmotou" nie je ešte plnosťou nášho života, našej slobody, to nie je ešte svetlo. Musíme byť súcitní, milosrdní a láskaví k sebe navzájom. Nesmieme rozmýšľať len našou hlavou, ale načúvajme svojmu srdcu. Viem, že to nie je jednoduché a hovorím to predovšetkým sama sebe. Je to jedna cesta od rozumu k srdcu v akejkoľvek situácii sa nachádzame, musíme sa preto naučiť vytrvať. Rozum nám neutečie. Ale keď si v tme, zmätku, búrke, daždi, vetre, ktorý ťa unáša preč ... zostaň, zostaň. Boh príde a oslobodí ťa! Nikdy sa nerozhododujme rozumom, keď sa nachádzame v búrke – napríklad v búrke myšlienok, – pretože to je útek, opúšťanie sa a potom tieto problémy nájdeš pred sebou po celý život. Musíme vytrvať v skúške, načúvať svojmu srdcu, ktoré ti povie: "Nevzdávaj sa, vytrvaj, odvahu, s Bohom to dokážeš!" a potom z nej vyjdeme úspešne, s väčšou silou viery, s väčšou dôverou v seba samých, s väčšou vierou v Boha, pretože aby sme ostali na svojom mieste v búrke, zasiahla Božia moc. A potom sa znovu vráti pokoj a staneš sa silnejším, slobodnejším, pokornejším, zrelším a lepším, určite omnoho lepším a schopnejším milovať.
|
vytlačiť stránku
