Najnovšie správy z Libérie

Virginia, Monrovia – AFRIKA Libéria                                              3. január 2012

Najdrahšia Matka Elvíra, sestry, bratia a všetci priatelia,
je skoro ráno a podarilo sa mi „ukradnúť“ trochu času z misionárskeho libérijského behu, aby som vám porozprával ako napreduje libérijská misia. Pretože teraz sa už nachádzame v našej misii, je pre mňa takmer nemožné používať počítač a tak aj ťažké dať vám nejaké písomné informácie: prepáčte mi, viem si predstaviť, ako veľmi ich očakávate a že veľa sa za nás modlíte. Všetci vám za to ďakujeme. Hľa, tu som, s niekoľkými správami z týchto dní. Po mojom príchode na vianočnú vigíliu som prespal spolu s bratom Enricom u Sestier Misionárok Potešiteliek, našich priateliek, ktoré majú dom neďaleko letiska. Ony nás prišli vyzdvihnúť na letisko, pretože naši chlapci nemohli pre niekoľkodňový zákaz vychádzania, ktorý bol v meste Monrovia v dňoch pred Vianocami, ktorý zablokoval niekoľko ulíc vo večerných hodinách. Pred Vianocami dali vyčistiť ulice študentom v školách prisľúbiac im, že im zaplatia. Neurobili to ihneď a toto vyvolalo noc násilia, ktorá narobila veľa škody a zablokovala všetky cesty porozhadzovaným a zapáleným odpadom v uliciach. Stále sa nájde niekto, kto využije tieto momenty na podnietenie ľudí, ktoré tu na chvíľu vzplanie. Uhlíky z minulých vojen a zranení v srdci, ktoré ešte neboli uzdravené Božím milosrdenstvom stále horia a stačí málo, aby sa situácie vznietili. Mal som trochu obavy pred príchodom našich sestier v nasledujúcich dňoch, ale uprednostnil som mlčanie, modlitbu a čakanie a vďaka Bohu všetko sa po Vianociach upokojilo: štát zaplatil mladým, kto „lial benzín na oheň“ bol zatknutý a život sa vrátil do normálnych koľají. Po pokojnej noci, ráno 24. decembra som celebroval svätú omšu u Sestier Potešiteliek, ktoré boli veľmi šťastné za možnosť sláviť ju doma. Na záver sme prežili peknú chvíľu vzájomného zdieľania sa v očakávaní príchodu našich. Niektorá z nich (všetky sú už mnoho rokov na misiách) ma poprosili o svätú spoveď, aby sa mohli dobre pripraviť na Vianoce a poviem vám s úprimnosťou, že počúvanie ich sa dotklo môjho srdca. Sklonil som sa pred nimi zamýšľajúc sa nad tým, čo všetko prežili, pretrpeli a vydreli si, ostávajúc verné Bohu a tejto krajine. Bol som veľmi šťastný, že môžem rozliať na nich Božie Milosrdenstvo a silu Božej milosti. Prichádzajúc do našej misie po ceste plnej „bolesti hlavy“ medzi chaosom v Monrovii preplnenej ľuďmi na uliciach, zažil som údiv nad množstvom práce urobenej našimi misionármi počas týchto mesiacov s tým málom, čo mali. Málo prežívané s vierou ..... robí mnoho!!! S veľkým úsilím tvrdo pracovali. V Glaukových rytmoch sa dom premenil. Nie je viac opustený, špinavý, na spadnutie, ale je pekný, čistý, jednoduchý, jasný a príjemný, má „peknú tvár“ našich domov a je pripravený prijať sestry aj dievčatá misionárky. V kaplnke, aj tej „vzkriesenej“ po mnohých rokoch zanedbávania, je Ježišova prítomnosť a s Ním je nám dobre aj medzi nami, modlíme sa dobre. Chlapci, ukončiac prvý dom, sa premiestnili do iného domu v blízkosti. Už aj ten druhý je uprataný a čistý. Boli šťastní, ale potrebujú vlnu radosti, jednoty a úsmevu, pretože trochu trpeli pre ťažkosti a prežívané obety, ale stále fyzicky vo forme bez ohľadu na klímu a niekoľkých príznakov malárie, ktorá sa dostavila v posledných mesiacoch. Som presvedčený, že sme dorazili v pravý čas a že naše sestry a dievčatá misionárky prinesú ten závan radosti, úsmevu, tepla a otvorenosti, ktorý len žena vie dať a ktorý táto misia teraz po prvých mesiacoch intenzívnych prác potrebuje. Je to akoby aj misia potrebovala nový krok a Boh vie, že teraz je ten správny čas. Vianočnú vigíliu sme prežívali vo farnosti otca Adriána, trochu v predstihu (o siedmej večer) pre zákaz vychádzania počas vianočnej noci. Bol to pekný moment viery prijať Ježiša, ktorý sa narodí v chudobe v tejto zemi, kde je mnoho chudobných ľudí a spievať „sláva Bohu na výsostiach a NA ZEMI POKOJ ĽUĎOM DOBREJ VOLE“ v krajine, ktorá tak veľmi potrebuje trvalý mier. Prežívať s ľuďmi túto chvíľu očakávania príchodu Pána, v týchto prvých cenacolských Vianociach v Afrike, bolo pekným darčekom. Otec Adrián sa má dobre. Vrátil sa po troch mesiacoch odpočinku z Írska, jeho rodnej zeme a je oveľa viac pokojnejší a šťastnejší. Teší sa z našej prítomnosti a ešte oveľa viac z príchodu našich sestier. Vianočný obed bol pripravený so srdcom a vďaka veciam, ktoré sa nám podarilo priniesť mal taliansku príchuť: cestoviny s omáčkou a parmezánom, pekná bravčová klobáska so šošovicou, švajčiarsky syr ale predovšetkým „pandoro“, ktoré mi Prozreteľnosť umožnila priniesť v príručnej batožine, pre radosť najmä Giorgiona „misionára trubiek“ (ako sa sám nazýva) a všetkých ostatných. V misiách aj tieto malé veci prinášajú radosť do srdca. Vo vianočný deň popoludní, sme sa vydali s otcom Adriánom zablahoželať našim chudobným susedom darujúc im vianočný balíček (jednu nylonovú tašku) s trochou Prozreteľnosti, ktorej máme viac (nie je to tak celkom pravda): nejaké sušienky, trochu ryže, fazule .... ale vec, ktorá ich prekvapila, bolo naše spievané blahoželanie pre nich a podelenie sa o radosť byť tu. Niekto nám na výmenu dal banán, iný úsmev a vďačnosť: bol to veľmi krásny okamih. V dňoch po Vianociach sme pokračovali v záverečných prípravách na príchod sestier a mal som možnosť vidieť, ako sa naši chlapci s ich tichou prítomnosťou, modlitbou a prácou nechali spoznať a ako si ich okolie váži. Neprejde ani deň, aby deti, ktoré žijú v blízkosti misie, nás neprišli navštíviť a priniesť sem vlnu radosti bežiac a kričiac, ako to len deti vedia. Niektoré z nich prejdú viackrát za deň, zvedaví a šťastní z našej prítomnosti. Sú to naši prví priatelia a prítomnosť sestier a misionárok bude pre nich určite požehnaním. Prozreteľnosť nám v týchto mesiacoch darovala americké šesťmiestne auto s vyklápacou strechou, ktoré všetci zdravia neodvratným výkrikom „white men“, keď ho vidia prechádzať ulicami a ku ktorému sa teraz pridal iný výkrik patriaci predovšetkým PierFrancescovi, ktorý obyčajne šoféruje: všetci kričia „sabú, sabú“, čo znamená „plešatý, plešatý“ ... a smejú sa našim pozdravom. Našťastie Komunita nás učí prijať sa a zabávať na našich fyzických nedostatkoch. Ak by nie, tu by to bolo ťažké!!! Zúčastnil som sa s otcom Adriánom, Martinom a Pierom na stretnutí a výmene vianočných prianí všetkých kresťanských skupín prítomných v diecéze za účasti arcibiskupa. Katolícka cirkev je „malá“ ale živo prítomná v tejto zemi a videl som, ako naši misionári boli známi, koľko pozdravov dostali od diecéznych kňazov a prítomných sestier. Mnohí z nich ich v týchto dňoch navštívili alebo pozvali do svojich komunít na svedectvo. Na konci niektorí kňazi porozprávali pár úsmevných vtipov, prežívajúc tak jednoduchý rodinný moment. Arcibiskup sa po pozdrave hneď spýtal na naše sestry. Povedal som mu, že prídu v nasledujúci deň a videl som v jeho očiach radosť z ich príchodu. Príchod sestier a dievčat misionárok dopadol dobre, bol som ich s Pierom a Rainerom vyzdvihnúť na letisku. Trochu sme sa strachovali, pretože pre zástup ľudí sme ich nevideli vychádzať. Už sme tam ostali iba my, ktorí sme čakali a všetci sa na nás pozerali, akoby chceli povedať „na koho ešte čakáte“, ale nakoniec jedna zo sestier nám prišla oznámiť, že chýba šesť kufrov a museli nahlásiť stratu. Zhlboka som si vydýchol po mnohých vymodlených Zdravasoch a Anjeloch Božích. Niekoľko kufrov sme stratili, ale všetky misionárky pricestovali šťastne a v poriadku a to je tá najdôležitejšia vec. Na letisku už nebol nikto tak sme mohli bez hanby zaspievať (hovorím za nás chlapcov) africké Aleluja a objať sestry, ktoré práve pristáli na africkej pôde. Po príchode na misie v noci, po dvojhodinovej ceste zaseknutý v aute, misionári čakali v kaplnke so sviečkami v rukách rozdelení do dvoch radov spievajúc s dojatím „Poďte sestry anjel vás pozýva, poďte, poďte do Libérie, tu sa narodil pre nás Spasiteľ, Kristus Pán...“. Potom sa radosť  prejavila v africkom aleluja s veršami v taliančine, s množstvom palmových a banánových ratolestí povievajúcich v našich rukách, popretkávaných úsmevom všetkých. Fabrizio vidiac Irene skoro by odpadol a všetci misionári mohli spoznať tváre prichádzajúcich sestier a dievčat, lebo vedeli, že prídu, ale nevedeli, kto príde. V Libérii je jednoduchšie udržať komunitné tajomstvá až do poslednej chvíle. Po prebudení sestier a misionárok sme išli spolu s nimi pozdraviť Pannu Máriu do „svätyne“ a pokľaknúť odovzdávajúc jej našu cestu. Prosil som ich, aby pokľakli a pobozkali africkú zem, ako sme to urobili s chlapcami misionármi predtým. Afriku ako matku, ktorá nás miluje prijímajúc nás a my ako deti ju túžime rešpektovať a milovať. Potom prišlo prekvapenie - arcibiskup s otcom Adriánom, aby nás pozdravili a požehnali sestry, spoznali ich a poďakovali misionárom za to, čo urobili počas týchto mesiacov. Videli sme, že nás má veľmi rád a cíti sa s nami dobre a že miluje toto miesto na okraji mesta, v prírode obklopené zeleňou. Všetci spolu sme sa v jednoduchosti pomodlili v kaplnke pred betlehemským Jezuliatkom, ktoré som doniesol pre túto misiu a pred ktorým sa všetci nežne usmievajú. Misionárky boli prekvapené koľko prác vykonali chlapci tu v misiách v porovnaní s fotografiami, ktoré videli. Je tam voda, ktorá prichádza zo studne do domov, nové sieťky proti komárom na oknách, všetky dvere sú na svojom mieste, všetko bolo premaľované a vyčistené. Je tam pekná záhrada, ktorá s dovolením „susedových kôz“ čoskoro dá svoje prvé plody .... vykonaná práca hovorí o naozajstnej láske a mnohých odriekaniach. Popoludní sme odišli peši s misionárkami (tak ako naši misionári počas jedného mesiaca ráno a večer) do farnosti otca Adriána (dobrá hodinka aj viac chôdze), aby sme piesňami animovali stretnutie mládeže. Prechádzajúc tak mnohými dedinkami a zvedavými tvárami, ktoré okrem nás videli aj naše sestry. Bol to pekný skok do afrického sveta, vrátane detí, ktoré na nás vykukovali z každej strany. Pozdravili sme aj našich susedov: predovšetkým ženy, deti a starenky, ktoré išli v ústrety našim sestrám. Tie ich s dojatím objímali, začínajúc tak vytvárať prvé vzťahy pomocou jednoduchých gest, dokonca aj tie, ktoré ešte nevedia anglicky sa už môžu usmievať, pozdraviť a objať: je to jazyk srdca.
Silvestrovskú noc sme strávili vigíliou od 22:00 hodiny do polnoci vo farnosti otca Adriána. Ľudia v Libérii majú zvyk ukončiť a začať nový rok v kostole. Je to spôsob akoby „uzávierky s Bohom“ z minulého roka, poprosiť o Jeho požehnanie a odovzdať sa mu do nového roka. Bol to veľmi pekný moment, kostol bol preplnený, zbor spieval mnoho afrických radostných piesní s rytmom tanca, ako nám o tom s prekvapením rozprávala sestra Jennifer. Naše sestry a dievčatá sa pozerali s úžasom na túto svoju prvú modlitbu v africkej zemi práve v predvečer nového roku ... ktorý pre nich bude africkým rokom. Zaspievali sme pár adoračných pesničiek v angličtine a potom na konci osláv sme si vzájomne vymenili pozdravy a objatia s mnohými ľuďmi. Prvý deň nového roka sme prežili tu v našej misii s krásnou omšou ku cti Najsvätejšej Matky Božej. Na konci sme požehnali všetky miesta, kde teraz žijeme, aby boli chránené Bohom. Potom sme dali vonku peknú sochu africkej Panny Márie, ktorú nám darovala Matka Elvíra a ktorú som priniesol v batohu na chrbte a v ruke na letisku, aby ochránila našu prítomnosť tu a tento nový rok. Zabudol som vám povedať, že stratené kufre z letu ... sa našli ... a oslávili sme to nie zabitím vykŕmeného teliatka, ktoré tu nebolo ... ale radostnou hostinou v novom roku s už roztaveným syrom ... ale stále dobrým pre radosť ujov, ktorí sa šťastne usmievali. Včera sme mali pekný deň vzájomného zdieľania sa. Sestry Potešiteľky nás prišli navštíviť na jeden deň v rámci ich mesačného spoločenstva, chceli privítať a pozdraviť naše sestry po priateľstve už vzniknutom s misionármi. Prijali sme ich s radosťou, s paličkami a africkými stužkami, ktoré urobila sestra Jennifer z miestnej látky. Boli nadšené zo stretnutia s našimi sestrami, ktoré vekom môžu byť ako ich dcéry alebo skoro ako vnučky. Modlili sme sa vo „svätyni“ Panny Márie ruženec a potom sme všetci spolu slávili svätú omšu a obedovali, počas ktorého sa naše sestry predstavili vyrozprávajúc ich príbeh a povolanie. Bol to silný moment úprimnosti a pocitov, mnohé zo sestier plakali od radosti pri pohľade na „mladé posily“ nadšené z misií. Verím, že znovu prežívali to, čo prežívali ony sami pred mnohými rokmi. Po obede po prvýkrát tance „Boh sa postará“ a „Ty si ma vyvolil“ pristáli v Afrike, ale bez nahrávania, pretože tam nie je elektrina. My, misionári sme spievali a sestry tancovali: bol to „trhák“. Potom sme ich požiadali, aby nám trochu porozprávali o svojej skúsenosti a o svojom poslaní, o utrpení prežívanom s ľudom tu vo vojnách, mnoho rokov s maličkou batožinou s dokumentmi a oblečením ukrytou pod posteľou, vždy pripravené odísť v prípade vojny alebo nebezpečenstva. Predstavená, dojatá z prežitého dňa, nás poprosila o modlitby, pretože o niekoľko týždňov dostanú návštevu nadriadených a potrebujú svetlo v neľahkej chvíli pre nedostatok povolaní. Cítil som, ako ich obohatili naša mladosť a nadšenie zjednotené s pokojným miestom, v ktorom sa nachádza naša misia. Vrátili sa domov spokojné, s dobrým čerstvým chlebom v rukách, ktorý Glauko pripravuje každý druhý deň chorvátskym spôsobom na kopci tehál a železnom kryte akoby grile. Naučil sa tomu od starších Chorvátov počas vojny a je pekné vidieť, že každú vec, ktorú sa v živote naučíme, vieme využiť v pravý čas. Dnes čakáme na návštevu sestier Matky Terezy. Môžeme sa ich opýtať, ako prijímajú deti v extrémnych situáciách chudoby do domu, ktorý sa nachádza v centre Monrovie, uprostred chaosu. Verím, že budú rady môcť sa nadýchať trochu čistého vzduchu a pokoja. Dúfam, že tieto správy vám dôjdu, skúsim poslať mail. Chcel by som vám poslať pár fotografií sestier, ale radšej to ani neskúšam, lebo by sa zablokoval celý počítač otca Adriána, preto na chvíľu sa musíte uspokojiť s týmito informáciami ... fotky vám ukážeme, keď sa vrátime. Ďakujeme za modlitby, za prozreteľnosť materiálnu a jedlo vo „veľkých“ kufroch, vďaka za všetko. Začal sa ďalší dôležitý krok africkej misie s príchodom sestier a dievčat a sme radi, že môžeme pokračovať v ceste, ktorú nám Boh pripravil, bez očakávania poznať ho, ale s veľmi veľkou vôľou prežívať ho. Verím, že čoskoro prídu aj deti, Boh pozná správny čas aj pre to a potom všetko bude ešte živšie. Teraz musíme pripraviť jednotnú rodinu v dobre, v pravde pre tých, ktorí prídu a budú môcť cítiť teplo Božej lásky medzi nami. Jedno veľké objatie všetkým ale predovšetkým Matke Elvíre: buď pokojná, jeme pekný tanier ryže a niekedy cestovín každý deň na obed aj večer, Prozreteľnosť prichádza aj tu cez prvých priateľov, všetci sme v dobrom zdravotnom stave, beží sa, pracuje, modlí, žije ... a musím povedať, že v noci aj dobre spávame. Vďaka Bohu nie je príliš horúco. Teraz vás pozdravím, doba počítačovej baterky už vypršala, je veľmi slabá .... musím ísť. Zvyšok vám dopoviem čoskoro. Panna Mária, Ježiško a svätý Jozef nás držia spolu a chránia naše kroky. Máme vás veľmi radi ... Afrika vás čaká! Poďte a uvidíte!

Otec Stefano, sestry, misionári a misionárky z Libérie 

vytlačiť stránku