|
Tento rok sme si ako jednotiaci námet, ktorý nás sprevádza na našej ceste viery, vybrali znovu objavenie dôveryplnej odovzdanosti do Božej prozreteľnosti, ktorá je jedným zo základných pilierov, na ktorých stojí Komunita Cenacolo. Som osobitne šťastná preto, lebo vám môžem dosvedčiť, že sme sa od samotného začiatku  bezvýhradne spoľahli na Boha. Viera nás učila nemať strach, pestovať nádej, dôveru a trpezlivosť, s istotou, že dielo bolo Jeho a preto sa oň musel postarať tým, že nám krok za krokom ukazoval cestu.
Poskytoval mi oveľa väčšie záruky, ako akékoľvek ľudské istoty.
Pochopila som, že sme sa nemali oprieť o materiálne istoty, ktoré nám boli ponúkané v podobe peňazí od štátu alebo z poplatkov rodičov, ktorí boli ochotní dať čokoľvek, o čo by sme ich požiadali, len aby zachránili svoje dieťa z drogovej závislosti a zo zúfalstva. Uvedomila som si, že som im mala ponúknuť Božiu lásku a úplne Bohu dôverovať, a preto bolo nevyhnutné vylúčiť z nášho života pohodlnú závislosť na tom, čo dáva falošnú istotu všetkým ľuďom: peniaze.
Keď máš peniaze, cítiš sa silnejší, mocnejší, občas až panovačný. Takto sa správali chlapci, keď mali plno peňazí vo vreckách. Peniaze pre nich znamenali silné lákadlo smrti. Komunita sa rázne rozhodla pre slobodu – samotní chlapci ostávali prekvapení nad tým, že nebolo nutné zaplatiť nijaký poplatok pri vstupe do Komunity, že to všetko bolo zdarma. Vždy som im povedala, že život si musia opäť získať vlastným úsilím, znovu ho vybudovať tým, že si vyhrnú rukávy a pustia sa do práce, už nikto viac nebude platiť za nich, že tá štipka ľudskej dôstojnosti, ktorá v nich ešte ostala, musela byť vzkriesená prostredníctvom odriekania a obete. Ale ten najhlavnejší motív bolo ukázať chlapcom, že Boh skutočne existuje: nechcela som im iba o Bohu hovoriť, mojím zámerom bolo, aby oni sami mohli vidieť a zažiť jeho konkrétne otcovstvo. Povedala som Bohu: „Ja ich prijmem a budem im slúžiť, a Ty im ukáž, akým si Otcom!“
Boha, ktorý je Otcom, som spoznala ešte v detstve. Naučila som sa mu dôverovať, keď chudoba bola najkrutejšia, teda keď sme nemali naozaj nič. Vtedy som často počula moju mamu, ako sa modlievala: „Svätý Boží kríž, neopúšťaj nás!“ Nikto nechce trpieť, ja som však v detstve pochopila, aké je v živote dôležité naučiť sa žiť aj kríž ako Božiu prozreteľnosť, pretože kríž je našou matkou a my ho musíme milovať a objať, aby sme dokázali žiť dobre všetko ostatné.
Rozhodli sme sa byť chudobní, aby sme k sebe pritiahli Božiu prozreteľnosť a milosrdenstvo. To, čo sa rodilo, hoci pre mňa nepochopiteľné, bolo pre Boha niečo krásne, veľké a dôležité, pretože od tej chvíle v nás neustále budí úžas, a môžem vám s veľkou radosťou dosvedčiť, že počas celých týchto rokov nás nikdy, nikdy nesklamal!
 vytlačiť stránku
|
