|
 V poslednej dobe zakaždým, keď počujem odriekať alebo spievať modlitbu „Verím v Boha“, jej slová sa vo mne mocne rozozvučia, cítim ako sa moja duša v hĺbke chveje. Keď vyslovujem „verím“, moje srdce sa vzápätí upokojí, ukľudní, upevní sa vo mne istota, že môj život a život Komunity je v tých najistejších rukách. Verím v Boha Otca, verím v Ježiša Krista, verím v Ducha Svätého... Tieto slová vyjadrujú základnú pravdu o našom živote, ktorou je viera. Iba ak sa oprieme o Niekoho iného, ak Mu dôverujeme, iba vtedy zakúsime skutočný pokoj, ktorý sa rodí z istoty, že Otec Stvoriteľ nás chcel od večnosti, že Syn Spasiteľ nás neustále obnovuje a vykupuje, že Duch Svätý Láska nás objíma a sprevádza každý deň.
Musíme dovoliť, aby v každej životnej situácii z našej duše prýštilo toto slovo, ktoré sa takto stane dychom nášho srdca, pokrmom pre náš vnútorný život: v radosti verím, v bolesti verím, v zdraví verím, v chorobe verím, vo chvíľach svetla verím, vo chvílach temnoty verím... verím... verím!
„Verím“ je zvesť, ktorá by mala obývať celú našu bytosť, zakoreniť sa hlboko v srdci, aby sa potom mohla šíriť do celého sveta, a my sme tí, ktorí ju máme prinášať svetu. Náš znovuzrodený život musí hovoriť a svedčiť o tom, že máme Otca, že Vzkriesený Pán je živý, že Duch Svätý neprestajne dáva život a dych celému stvoreniu. Viera v Boha v nás vytvára nový, prekrásny príbeh, prebúdza v nás nádej, že zmena je možná. My neustále obraciame pohľad do minulosti, nie sme schopní odpútať sa od toho všetkého, čo nám kedysi spôsobilo utrpenie, čo nás ponížilo. Ale keď odovzdáme naše „včera“ do Božieho milosrdenstva, zakúsime, že môžeme prežívať odlišné „dnes“, že každý deň je dňom novým, živým, s novými farbami a možnosťami, ktoré sa otvoria pred našou novo nadobudnutou slobodou.
Ale na to, aby v nás mohlo dôjsť k tomuto zázraku vzkriesenia, musíme v prvom rade vziať vážne modlitbu, to znamená očistiť našu predstavivosť, naše myšlienky, nebanalizovať čas, ktorý venujeme Bohu. Veľakrát sme pred Bohom fyzicky, ale ktovie kde nám lietajú myšlienky, častokrát sme v mysli niekde úplne inde a ťarcha minulosti nás tlačí k zemi. Inokedy sme vyľakaní, zmätení, podráždení... Keď sa takto správame voči Ježišovi, dopúšťame sa veľkej chyby, pretože pravý pokrm nezískame iba z času pasívne stráveného pred Ním. Je dôležité prijať Ho, prežívať Jeho prítomnosť, odovzdať Mu prežitý deň s jeho lúčmi aj tieňmi, povedať mu srdcom: „Verím v Boha, verím v Ježiša, verím v Ducha Svätého“.
Náš život závisí od kvality našej modlitby, od kvality našej viery. Často hovorievam našim mladým zasväteným sestrám, že robiť niečo iba preto, lebo nám to niekto prikázal, je mrhaním, je smútkom, je mŕtvou povinnosťou. Ak robíme veci iba z povinnosti, čo sme to za ženy, čo sme to za sestry? Viera nie je bremenom, nie je otravnou povinnosťou, ktorú si musíme splniť, naopak, je darom ktorý pred Tebou otvára nové horizonty, ktorý Ťa naučí nezištnej, radostnej a vernej službe, ktorý ťa rozhýbe a umožní Ti „lietať“ v láske.
Radostne vyznávať „verím“ znamená stať sa ženami a mužmi autenticky slobodnými, dynamickými, ponorenými do radosti, ktorá sa premieňa na službu všetkým ľuďom. Znamená to objaviť skutočnú veľkosť života!
 vytlačiť stránku
|
