|
 NOVEMBROVÉ RODIČOVSKÉ STRETNUTIE 2008
Druhý novembrový víkend sa na Slovensku konalo rodičovské stretnutie nás – cenacolských rodičov. My rodičia sa stretávame pravidelne každý mesiac v Piešťanoch a tieto stretnutia už majú svoju zaužívanú formu a viac – menej i obsah. Toto novembrové rodičovské stretnutie bolo celkom iné – nekonalo sa na obvyklom mieste, nekonalo sa v obvyklom čase, v obvyklom priestore, nemalo obvyklú formu a ani obsah. Bolo to celkom neobvyklé stretnutie. Na čarovnom mieste, v čarovnom čase a celé malo nádych čarovnosti.
Dôvodov na stretnutie bolo hneď niekoľko – uplynul práve rok, čo máme dom na Slovensku. Ale to nebol jediný dôvod ďakovať Pánovi. Myslím, že najdôležitejšie bolo a je byť spolu, vytvárať spoločenstvo ľudí, ktorých na začiatku spojili podobné problémy a dnes nás spája túžba spoločne rásť a nasledovať naše deti na ich ceste. Chceme stále spoznávať Pána prostredníctvom Komunity. Chceme pomáhať našim deťom tým, že si vybudujeme pevný vzťah s Bohom. Na tejto ceste nám celkom určite pomohlo aj toto naše víkendové stretnutie – bolo akousi duchovnou obnovou.
Začali sme v piatok podvečer ružencom v prírode – „kráčaný“ ruženec je niečo, čím sa spájame s našimi deťmi v Komunite. Oni majú „rosario camminato“ denne, my sa snažíme dopriať si ho tak často, ako si to v našom spoločenstve môžeme dovoliť – objektívne veľa príležitostí nie je. O to viac si to môžeme vychutnať v tých zriedkavých okamihoch. Ja osobne mám rada vychádzkový ruženec, často sa ho modlím pri mojich osobných prechádzkach prírodou, ale zažiť ho v rámci spoločenstva a cítiť silu spoločnej modlitby a popri tom sa prechádzať – to je pre nás všetkých zriedkavá udalosť. Kto chce, dokáže naozaj intenzívne pocítiť silu spoločenstva práve pri spoločnej modlitbe „kráčaného“ ruženca.
Piatok pokračoval spoločnou modlitbou a večerným rozjímaním, ktoré pripomínalo naše pravidelné piatkové stretnutia. Trošku o vzájomnej komunikácii, trošku o tom, že ako rodičia máme rezervy a najmä o tom, že dostala priestor Janka a jej svedectvo. Janku počúvam rada. Je to o zrelých a vyzretých názoroch mladej ženy, ktorá nežije minulosťou – naučila sa ju akceptovať a žije dneškom s ujasnenými postojmi a hodnotami. Tento typ svedectiev by mal byť povinný na školách v rámci rodičovskej výchovy alebo etickej výchovy alebo hoci aj v rámci akéhokoľvek predmetu. Janka dnes pôsobí na misiách v Južnej Amerike a mňa ako ženu fascinoval jej osobný vývoj v rámci materstva a materských túžob (či skôr netúžob). Myslím, že Janka raz bude skvelá matka (napokon to si myslím o všetkých dievčatách, ktoré v Komunite nachádzajú svoju ženskosť, svoj materský potenciál a svoje ozajstné poslanie, ktoré je nenahraditeľné). Janka nás svojimi postrehmi sprevádzala vlastne počas celého pobytu a pre mňa bola živým spojením medzi nami – rodičmi a komunitnými deťmi.
Sobota sa začala ružencom a katechézou. Pri katechéze sme pochopili, aký dar máme v našich kňazoch, ktorí spolupracujú s nami a pomáhajú nám. Poznajú naše problémy, naše (ne)znalosti a naše túžby. Témou stretnutia bola POKORA – nevyčerpateľná téma, ktorá naberá na intenzite tým, čím dlhšie o nej rozjímame. Pomohli nám kňazi a treba povedať, že to bola výrazná pomoc. K našim postojom a úvahám sa pridali chlapci zo slovenského domu a doplnili tak témy, o ktorých musíme rozmýšľať. Vďaka Bohu za to, že mohli byť medzi nami, že sa s nami delili – aj k téme pokora - a že sme mohli stráviť spoločný čas.
Poobedný čas sme využili naplno prípravou na svätú omšu – nielen duchovnou prípravou, ale aj nácvikom piesní, ktoré počas omše zneli v miestnom kostole. Omšu celebroval pán biskup mons. František Rábek – náš pán biskup – boli sme mu zverení a on sa k nám hlási a pomáha nám. Opäť musím poďakovať Bohu, že nám prostredníctvom Ducha svätého poslal na našej ceste takéhoto pomocníka, ako je pán biskup. Počas omše sa mi zdalo, že sa už nedá vytvoriť krajšia atmosféra. Na ďalší deň som pochopila, že dá – to, čo sa dialo na omši v nedeľu ráno bolo úžasnou ukážkou radosti a radostnej oslavy Boha. Omšu opäť celebroval biskup za spoluúčasti našich duchovných a chlapcov z Komunity. Zaplnili sme celý kostol, ale nie len priestor na zemi, ale kostol bol celkom plný a naplnený až po vysoké stropy – našou vďakou Bohu za dar Komunity, za to, že môžeme byť súčasťou zázraku  ozajstného znovuzrodenia – našich detí, ale najmä nášho vlastného. Toto poznanie je ten pravý dôvod na radosť a oslavu – a o tom bola omša, plná spevu, radosti. Počas omše som cítila ozajstnú vďaku za to, že patrím k tomuto spoločenstvu. O tom bol celý víkend – o radosti zo vzájomnej prítomnosti, z toho, že spolu môžeme spoznávať, ako inak sa dá žiť, že môžeme rásť a kráčať po ceste, na ktorej nie sme sami. Na tejto ceste sú s nami (pred nami) aj naše deti – napokon chlapci zo slovenského domu nám to ukázali počas celého víkendu. Okrem už spomínanej omše nám pripravili aj večerné predstavenie „Z tmy do svetla“ – bolo to veľmi milé vystúpenie, ktoré si nacvičili a bolo akousi sondou do ich životov – čo žili kedysi, čo žijú dnes a čo by chceli žiť. Takmer každý jeden rodič by sa mohol postaviť tam, na malé improvizované javisko a ak by sme našli v sebe odvahu, mohli by sme zahrať presne to isté predstavenie– náš biedny život predtým, naše hľadanie teraz a naše dúfanie a viera v budúcnosť. Chlapci – vďaka – ukazujete nám náš život. V tom je skrytá veľká nádej.
Mama Daniela
 vytlačiť stránku
|
