|
Príhovor Jeho Najctihodnejšej Eminencie kardinála Stanislawa Rylku, prezidenta Pápežskej rady pre laikov, počas slávnostnej ceremónie odovzdania dekrétu o uznaní Komunity Cenacolo ako medzinárodného združenia laikov.
Rím, 16. októbra 2009
Drahí priatelia,
túžim predovšetkým vyjadriť srdečné „vitajte“ vám všetkým, členom Komunity Cenacolo, ktorí ste sa tu dnes zhromaždili z rôznych krajín sveta, spolu s vašou zakladateľkou a predsedníčkou, ktorú osobitne pozdravujem.
Ďakujem za prítomnosť Jeho Excelencie Mons. Giuseppe Guerrini, biskupa Saluzzo a Jeho Excelencie Mons. Diego Bona, emeritného biskupa Saluzzo, ktorý v roku 1998 uznal Komunitu Cenacolo na diecéznej úrovni.
Prišli ste na pôdu Pápežskej rady pre laikov, aby ste sa zúčastnili aktu odovzdania dekrétu o uznaní a potvrdení štatútov vašej Komunity. Nepochybne sa jedná o veľmi dôležitý moment pre život Komunity Cenacolo, rovnako ako aj pre túto Radu. Týmto počinom Apoštolská stolica s radosťou prijíma do svojho lona nové združenie veriacich, ktoré si za svoj cieľ kladie posvätenie vlastných členov a zároveň povznesenie celej Cirkvi. Vďaka tomuto uznaniu veriaci zároveň vidia, že Svätá Stolica potvrdzuje ich právo združovať sa, s cieľom podnecovať dokonalejší kresťanský život a rozvíjať aktivity evanjelizácie v celom svete.
Pred krátkou chvíľou sme si vypočuli dojímavé podobenstvo o dobrom Samaritánovi, ktoré sa nachádza iba v Evanjeliu podľa Lukáša. Ježiš, na ceste z Galilei do Jeruzalema, sa pustí do rozhovoru s učiteľom Zákona. Pán prijíma a chváli zhrnutie Zákona, ktoré urobil zákonník, napriek tomu – poznajúc srdce toho, kto mu kládol otázky – chce rozšíriť jeho horizonty lásky, ktorá bola zredukovaná na chladnú poslušnosť voči danej norme. Blížny nie je iba tá osoba, ku ktorej nás viaže puto – rodinné, národnostné, náboženské – ale aj tá, ktorá je po našom boku a potrebuje našu pomoc. Ježiš rozširuje perspektívu do takej miery, že objíma každú ľudskú bytosť, ktorá je tak ako každý jeden z nás, dieťaťom Boha Otca.
Rovnako jasne Pán vysvetľuje, akým spôsobom je potrebné milovať blížneho, teda mať s ním zľutovanie a postarať sa o jeho duchovné a telesné potreby. Takýto postoj musí byť účinný a konkrétny; musí sa prejaviť skutkami obetavosti a služby. Ježiš nás týmto podobenstvom vlastne učí, že napĺňanie legálnych noriem nikdy nesmie zadúšať milosrdenstvo. On je skutočne stelesnením milosrdenstva Otca, pretože žije tie isté milosrdné gestá ako Otec. Rovnako aj my, kresťania, ktorí sa považujeme za jeho učeníkov, keď sa stretneme s potrebami druhých, nemôžeme „prejsť okolo“, ale musíme mať rovnaké zľutovanie a rovnakú lásku ako Kristus.
Svätý Augustín, podobne ako iní svätí otcovia, stotožňuje Pána s dobrým Samaritánom, a človeka prepadnutého lúpežníkmi stotožňuje s Adamom, pôvodcom a predstaviteľom padnutého ľudstva. Zranený a opustený človek je uzdravený Jeho ranami v Cirkvi. Ohľadom toho svätý Augustín píše: „Ty, duša moja, kde sa nachádzaš? Kde sa chúliš? Kde si, zatiaľ čo si uzdravovaná z tvojich bôľov Tým, ktorý sa stal uzmierením za tvoje neprávosti? Uznaj, že sa nachádzaš v tom hostinci, kde ťa nábožný Samaritán priviedol polomŕtvu, doráňanú mnohými ranami spôsobenými banditami“ (De Trinitate 15, 27, 50).
Drahí priatelia z Komunity Cenacolo! Akoby sme nemali rozpoznať vo vašej Komunite, dnes prítomnej už v rôznych krajinách sveta, tento hostinec v ktorom sú uzdravované zranenia na duši a na tele mnohých stratených osôb, najmä mládeže, ktoré stratili zmysel vlastného života a otcovstva Boha? Vy si veľmi dobre uvedomujete, že Komunita nepredstavuje iba priaznivé prostredie na liečenie a sociálnu pomoc, hoci aj tie sú potrebné, ale predovšetkým prostredie, v ktorom možno získať príležitosť spoznať Božiu lásku prostredníctvom rozhodnej ponuky kresťanskej skúsenosti, ktorá vydáva svedectvo o kráse viery a ponúka osobné stretnutie s Kristom.
Tak ako napísal Svätý Otec Benedikt XVI vo svoje encyklike Caritas in Veritate, „Spoločnosť materiálne zabezpečená a rozvinutá, ale zároveň stiesňujúca dušu, nie je vo svojej podstate zameraná na skutočný rozvoj. Nové formy otroctva drogy a zúfalstva, do ktorých upadajú mnohé osoby, nemajú vysvetlenie iba sociologické či psychologické, ale podstatne duchovné. Prázdno, v ktorom sa duša cíti ponechaná, napriek mnohým terapiám pre telo a pre psiche, spôsobuje utrpenie. Neexistuje všestranný rozvoj a spoločné dobro bez duchovného a morálneho dobra človeka, braného do úvahy v jeho celistvosti s dušou a telom“ (č. 76).
Dovoľte mi, aby som vám ponúkol ešte tieto slová pápeža, vyslovené počas homílie Svätej omše na začiatku jeho služby Petra – Rímskeho biskupa: „My ľudia žijeme odcudzení, v slaných vodách utrpenia a smrti; v mori temnoty bez svetla. Siete Evanjelia nás vytiahnu z vôd smrti a prenesú nás do jasu Božieho svetla, do pravého života. Je to naozaj tak, v misii rybára ľudí, v nasledovaní Krista, je potrebné vyťahovať ľudí von zo slaného mora a od akýchkoľvek znechutení a priviesť ich na zem života, smerom k Božiemu svetlu. Je to naozaj tak: my existujeme, aby sme ukázali ľuďom Boha. A iba tam, kde je vidieť Boha, začína skutočný život. Iba keď stretneme v Kristovi živého Boha, spoznáme, čo je naozaj život“ (Benedikt XVI, homília, 24. apríl 2005).
Charizmou Komunity je zaiste cesta k vášmu osobnému posväteniu, a zároveň hojne prispieva k dosiahnutiu tohto cieľa ktorý nám predkladá Svätý Otec, teda k záchrane ľudí, ktorí sa nachádzajú ponorení vo vodách odcudzenia dnešného sveta, a priviesť ich k pravému životu, k Životu s veľkým Ž, teda k tomu, ktorý pramení zo stretnutia so vzkrieseným Pánom, a priviesť ich z temnoty do Svetla.
S plným rešpektovaním vašej cirkevnej identity a vašich apoštolských spôsobov, je nevyhnutné aby ste vždy pracovali v Cirkvi v plnej jednote s Kristovým Vikárom, rovnako ako s jednotlivými diecéznymi biskupmi, pastiermi miestnych cirkví.
Tiež by som chcel spomenúť, že 16. júla tohto roku ste oslávili 26. výročie založenia Komunity Cenacolo. So srdečnými gratuláciami zo strany Pápežskej rady pre laikov vás chcem uistiť o našej vytrvalej modlitbe pre vás.
Dnes začína nové obdobie v histórii Komunity Cenacolo, ktoré vás privedie k užším vzťahom s Petrovou Stolicou. Štatúty ktoré budú určovať život združenia sú potvrdené na začiatočné obdobie „ad experimentum“ päť rokov. Po uplynutí tohto obdobia, s nadobudnutou skúsenosťou, požiadate Radu o definitívne uznanie.
Som si istý že na vašej ceste vám nebude chýbať orodovanie Matky Božej v nezištnej službe, ktorú poskytnete Cirkvi.
Nech vás žehná Boh!
Stanislaw Kard. Rylko
Prezident Pápežskej rady pre laikov
|
vytlačiť stránku
