|
SERENA
Som Serena a chcela by som sa s vami podeliť o zázraky, ktoré Boh vykonal v mojom živote. Som posledná zo štyroch detí. Pri mojom narodení zažila moja mama silné nervové vyčerpanie, z ktorého sa nikdy úplne nedostala, a tak vzťah s ňou bol vždy ťažký. Napriek tomu som rástla viac s ňou, lebo môj otec kvôli práci bol často mimo domu. Celá táto situácia ma priviedla k tomu, že som bola neisté dievča s mnohými strachmi. Do osemnástich rokov, aj keď som sa cítila iná  ako druhí a vedomá si svojej ťažkej rodinnej situácie, všetko išlo dobre: mala som priateľov, hrala som basketbal na súťažnej úrovni s dobrými výsledkami, v škole som mala vždy dobré známky. Vo chvíli, kedy sa zdalo, že všetko ide najlepšie a kedy som si začala byť vedomá svojich darov a schopností, ktoré som na sebe videla a ktoré iní oceňovali, z jedného dňa na druhý všetko „padlo“. Začala som mať tisíce strachov a moja myseľ bola celý deň zaplavená trýznivými myšlienkami, ktoré ma paralyzovali a bránili mi čokoľvek robiť, hoc aj tú najjednoduchšiu vec. Preto som viac nechcela žiť a nechcela som viac byť s inými, lebo som sa bála odmietnutia. Nechala som basketbal, ktorý bol mojou najväčšou vášňou, a dokonca som chcela odísť zo školy. Ale Božie milosrdenstvo spôsobilo, že som stretla veriacich ľudí, ktorí vo mňa verili a ktorí ma podržali a povzbudili ma ísť dopredu a nevzdávať sa. V tomto období som sa veľmi upriamila na modlitbu, ktorá mi dávala veľa síl. Boh mi dal stretnúť jednu priateľku, od ktorej som sa cítila prijatá taká aká som a po prvýkrát som sa cítila milovaná: zdalo sa mi nemožné, že ma niekto má rád za tých podmienok, v akých som bola. Na radu môjho duchovného otca som začala chodiť k jednej psychologičke, ktorá mi pomohla spoznať trochu viac samú seba a porozumieť tomu, čo sa vo mne deje. Vždy som si myslela, že Boh ma uzdraví šibnutím „zázračného prútika“ a tak som putovala od jedného psychológa k ďalšiemu dúfajúc, že som konečnej našla toho pravého, ktorý má riešenia vo vrecku, ale nestalo sa tak. Medzičasom, vďaka svetlu, ktoré mi dávala každodenná modlitba, som pochopila, že aj ja musím spraviť konkrétne kroky k Bohu, aby som bola uzdravená. Takto podporovaná a povzbudzovaná touto mojou priateľkou som chcela veriť v seba samú tým, že som sa zapísala na Univerzitu pre zdravotné sestry, kde som silne cítila prítomnosť Boha, ktorý ma sprevádzal na každom kroku. Tak som sa presťahovala do jednej dedinky ďaleko od domova a začala som pracovať ako zdravotná sestra v domove dôchodcov. Práca sa mi veľmi páčila a aj s kolegami sme si vytvorili pekné vzťahy, ale neistota a úzkosť, ktoré som mala v sebe, mi nedovoľovali žiť dobre do hĺbky. Cítila som, že môj život potrebuje radikálny zlom, hlboké uzdravenie. Cítila som hlboký pocit samoty napriek tomu, že som bola obklopená ľuďmi, ktorí ma mali radi. S niektorými kolegami z práce sme každý rok chodili na púť do Medjugorja a vždy sme navštívili aj „Campo della Vita“ (chlapčenský dom Cenacola v Medjugorí), aby sme počúvali svedectvá chlapcov z Cenacola. Vždy sa ma dotýkali ich svedectvá, ich úsmev a chuť žiť, ktoré odovzdávali. Pociťovala som žiarlivosť v konfrontácii s nimi a hovorila som Bohu: „Prečo pre nich si myslel na komunitu a pre mňa nie je nič?“ Srdcom som prosila Boha, aby sa aj o mňa postaral. A tak sa stalo, lebo počas poslednej púte prozreteľnosť mi dovolila stretnúť sa s jedným bývalým členom komunity, ktorý mi navrhol, aby som napísala mame Elvíre a poprosila ju, či by som nemohla prísť na skúsenosť. V tej istej chvíli, ako mi to navrhoval, som v srdci cítila, že Boh myslel aj na môj život. Po o čosi viac ako dvoch mesiacoch skúsenosti s komunitným životom som sa rozhodla odísť zo zamestnania, aby som bez záväzkov mohla žiť tento čas cesty. Na začiatku to bolo pre mňa veľmi ťažké kvôli problému dôverovať, ale to, čo mi dávalo silu ísť dopredu bola istota, že ma sem povolal Boh. Na komunitnej ceste som zistila, kto skutočne som, naučila som sa spoznávať svoje slabosti a dať meno tomu, čo žijem a pomaly začínam spoznávať aj svoje dary. Cítim, že Boh krok za krokom vedie moju cestu a mám dôveru v budúcnosť. Aj keď sa niekedy ešte zdá, že moje strachy začínajú nado mnou víťaziť, viem, že On ma neopustí a bude mi pomáhať zvíťaziť nad nimi, aby som sa čoraz viac stávala slobodnou ženou. Komunita ma učí neplakať sama nad sebou, netočiť sa stále okolo seba samej a dávať sa tomu, kto mi je nablízku, bez očakávania, že budem dokonalá. Zistila som, že keď som smutná, nie sú na vine iní ale je to vo mne a dnes odovzdávam Ježišovi to, čo ja nedokážem zmeniť, aby som to mohla s pokojom prijať. Vďaka rytmu práce a „non-stop“ modlitby v komunite, spolu s božou milosťou a dobrotou, som oveľa viac slobodná od nepokojných myšlienok, ktoré moju myseľ sužovali po celý deň. Pán ma pokračuje uzdravovať stále viac do hĺbky a dáva mi oveľa viac, ako to, po čom som túžila. V srdci cítim veľkú vďaku voči dievčaťu, čo mi robila „anjela strážneho“ za lásku a trpezlivosť, ktorú mala so mnou na začiatku, keď som bola stratená a zmätená. Ďakujem aj všetkým ľuďom, ktorí mi stáli nablízku vo chvíľach, keď som chcela všetko vzdať. Nekonečne ďakujem naším kňazom, pretože každý deň sa s radosťou všetkým dávajú. Dnes som šťastná, že žijem a kráčam s Pánom v tejto „cenacolskej“ rodine.
|
Stampa questa pagina
