«Pane, daj, aby som v tento veľký deň mohol urobiť aspoň malý krôčik na ceste k Tebe».
Toto je modlitba, ktorá ma sprevádza počas celej mojej cesty v komunite. Volám sa Marek, pochádzam zo Slovenska a som spokojný že môžem podeliť s vami môj životný príbeh. Vyrastal som v kresťanskej rodine a už od malička som bol dobre vychovaný: môj otec mi preniesol vieru s jeho príkladom. Avšak, aj keď som chodil do kostola, necítil som nič zvláštne: Miništroval som v kostole, ale iba preto, že to robili aj moji priatelia. Keď som mal dvanásť rokov, začal som sa strácať v klamstvách, ktoré som hovoril mojim rodičom: uzavrel som sa voči nim a nechcel som viac s nimi komunikovať, myslel som si, že zvládnem aj sám čeliť mojim ťažkostiam. Bol som rozmaznaný a nič viac ma netešilo. Pozeral som na mojich dvoch starších bratov a chcel som aj ja byť veľký ako oni. Chcel som byt vždy v strede pozornosti: s priateľmi, v škole, vo všetkom. Skrýval som moju pravú osobnosť s veľa maskami „dobrého chlapca“. Páčilo sa mi byt arogantný, a nie pokorným, robiť si čo chcem, a nie počúvať čo mi hovoria ostatný- Cítil som sa iný, menejcenný, a tak som začal kradnúť peniaze, fajčiť a piť alkohol aby som sa cítil „niekto viac“ a viac docenený.
Ako som začal strednú školu, musel som isť bývať k starým rodičom, lebo škola bola v inom meste, a vracal som sa domov iba na víkend. So spolužiakmi som sa necítil veľmi dobre, dávali ma na posledne miesto a to som nemohol akceptovať. S nikým som nerozprával o mojich ťažkostiach, pretože som nemal dôveru a tak som držal všetko v sebe; začal som hľadať uspokojenie v jedle a kradol som peniaze, aby som si mohol kúpiť priateľov. Keď som mal pätnásť rokov môj otec zomrel; bolo to pre mňa obrovské utrpenie, ktoré som nedokázal priať a vinil som za to Boha. Od toho momentu Boh pre mňa viac neexistoval a prestal som chodiť aj do kostola.
Moja rodina videla že niečo nejde tak ako ma, ale nevedela ako mi má pomôcť, až jedného dňa moja teta mi povedala, čo je Komunita Cenacolo. V prvom momente som nechcel ani počuť o tom, že by som mal vstúpiť. Potom, aby som potešil moju maminu a tety, začal som chodiť na kolokvia. Situácia v dome sa upokojila a pomaličky som začal v mojom srdci cítiť túžbu vstúpiť do komunity.
Prvá “čudná” vec, ktorú som zažil v komunite bola že som mal “anjela strážneho”, chlapca ktorý žíl so mnou a pomáhal mi. Prvá vec ktorú mi povedal bola: «Mám Ťa rád» a objal ma. Tieto slova mi až dodnes ostali v mojom srdci, pretože doma som tieto slova nepočul veľa kráť, pretože som spravil veľa hlúpostí a nikto nemal vo mne dôveru. S mojim anjelom strážnym som zistil čo je pravdivé priateľstvo: a on ma naučil ako je dôležité veriť, a priateliť sa s Bohom, žiť modlitbu ako jeden dar a cestu k Bohu. Boh, už nebol pre mňa len kúsok posväteného chleba ale pravý priateľ, ktorý ma nikdy nezradí. Začal som odkrývať čo je pravda a žiť ju každý deň.
Niekedy mam ešte strach povedať druhým to čo si myslím, ale dnes chcem byť pravým priateľom, ktorý prekonáva každodenné, životné situácie bez toho, aby som bežal od ťažkostí. Hľadám silu v kaplnke, na kolenách pred Bohom odkiaľ začína všetko. Naučil som sa byť na poslednom mieste a slúžiť druhým a chcem dôverovať v prozreteľnosť; pochopil som, že keď chcem byť šťastný musím byť pokorný a slúžiť. Narástol som v láske a službe, aj preto, že som mal možnosť byť nejaký čas po boku jednej chorej osobe v pokročilom veku. Mal som strach spraviť chybu, ale ona mi pomohla prekonať tieto momenty: našiel som niekoho kto vo mňa verí.
Ďakujem chlapcom čo ma naučili milovať, modliť sa a mať odvahu isť napred v ťažkých momentoch. Ďakujem Ti Panna Mária za dar, že môžem byť dnes blízko tvojho Svätého domu, pre môj zmenený život a pre moju rodinu, znovuzrodenú vo viere. Prosím Ťa za všetkých mladých ľudí, ktorý hľadajú pomoc v Komunite, aby mohli nájsť radosť z nového života. Ďakujem Ti Božej Prozreteľnosti pre môj život plný lásky, nádeje a radosti.
|
Stampa questa pagina
