|
«Mladí stále prichádzali a nemohla som ich nechať vonku pred bránami. Nepýtali odo mňa peniaze, nepýtali odo mňa dokonca ani jedlo, hovorili mi:" Som unavený, zomieram, chcem žít!" S ich ocami, so slzami, s ich bolesťou žiadali o život, boli zničený fyzicky a duchovne...a tak sme pokračovali s prijímaním.»
Tak sa začal tento príbeh: v srdci som mala myšlienku ubytovať v tomto dome päťdesiat mladých, a po tom začať „terapiu“. Ale, hneď od začiatku, som nechcela nazvať túto novú možnosť záchrany, „terapiou“, pretože som ich nevidela chorých, s vredmi, s rakovinou, neboli dokonca ani na invalidnom vozíčku; boli to mladí so zhasnutými očami bez života a so smrťou v srdci, ktorí nežiadali odo mňa lieky, ale radosť zo života! Hneď som pochopila, že narkoman nie je fyzicky „chorý“, stane sa nim po čase, ale je hlavne „chorý“ v srdci, zranený v láske, zranený v nádeji. Akú inú terapiu som im mohla predložiť, ak nie tú, ktorá pomohla aj mne a skúsila som ju na vlastnej koži, keď som aj ja mala ranené srdce, zhasnute oči, sklamanie v srdci? Spomenula som si, že modlitba vo mne zažala nádej, pomohla mi zdvihnúť hlavu nespočetne veľa krát, pomohla mi veriť, že jedného dňa všetko zvládnem. A tak sme navrhli mladým, nie iba čisto ľudské riešenie, ale navrhli sme im vieru, modlitbu, ktorá je tou výživou, ktorá premení vnútorný život, ktorá dá odpovede na najhlbšie potreby nášho srdca.
Tak sme začali spoločné túto cestu a nazvali sme ju „školou života“; cesta, ktorá sa nezastavila iba na päťdesiatych chlapcoch, ako som myslela. Mladí stále prichádzali a nemohla som ich nechať vonku pred bránami. Nepýtali odo mňa peniaze, nepýtali odo mňa dokonca ani jedlo, hovorili mi:<< Som unavený, zomieram, chcem žít!>> S ich ocami, so slzami, s ich bolesťou žiadali o život, boli zničený fyzicky a duchovne...a tak sme pokračovali s prijímaním.
|
|
Nikdy sme nechceli prijať alebo žiadať peniaze od štátu, pretože som vždy verila, že mladí majú pravo získať a vybudovať ich vôľu v obete, znovuzískať dôveru v seba samých a vidieť, že to dokážu. Povedala som im, že tento krát nikto za nich nebude platiť, že si budú musieť vyhrnúť rukávy a znovuzískať ich životy. Na začiatku sme mysleli, že môžeme požiadať nejaký poplatok od rodičov, ale potom sme si povedali: Ako môžeme žiadať peniaze od rodičov, ktorý sú taký zúfali a zničený?
A tak som spravila takúto stávku s Pánom: „Ty si Otec a ja som ta stretla nádheru tvojho otcovstva. Pôjdem kam len chceš, urobím čo len chceš, nech sa stane vždycky tvoja vȏla, ale ty ukáž, že si Otec!“, a tak aj bolo, nikdy nás nesklamal. Nikdy sme nemuseli čakať, vždy nás predstihol. Prozreteľnosť bola pre nás, aj žít provizórne, iba s nevyhnutným, v obete. Nikdy sme nežiadali džem na raňajky a keď nebolo mlieko tak sme pili čierny čaj, ako nebol ani čierny čaj, tak sme uvarili nejaký bylinkový čaj.. Mladí sa nikdy nesťažovali, jedli chlieb a jablka, tak ako my; nikdy nevyžadovali, pretože- a to nám dali pochopiť ich pokojným správaním- pre nich bolo dôležitejšie znovuzískať život, dať zmysel ich životom, veriť v život. V živote s chlapcami sme pochopili , že musíme byť viac v súlade s tým čo im hovoríme, pretože sme si hneď všimli, že nás sledujú ako žijeme. Nepočúvali veľmi s ušami, ale pozerali a sledovali nás s očami., A tak som pochopila, že chudobný nás učia konkrétnosti lásky, služby, veria ak vidia autentický život. Tak deň za dňom, počet chlapcov rástol, a pokračovali sme v otváraní domov, najskôr tu v Taliansku a potom vo veľa ďalších krajinách... a teraz už ich viac ani nepočítam. Dnes, by som chcela poďakovať Božej Prozreteľnosti, za tieto úžasné a nevšedné zážitky, ktoré môžeme prezívať v týchto rokoch.
(Z rozhovoru s matkou Elvírou)
|
|
Stampa questa pagina
