História spoločenstva v taliančine

Zrodenie misie v Bahii "Maria Ausiliatrice" - Catù (Bahia) 2003, BRAZILIA Boli sme v Brazílii už nejaký rok, v Mogi das Cruzes, blízko San Paula, a občas k nám do domu prichádzala jedna odvážna rehoľná sestra z Bahie, aby nám doniesla deti, ktoré v tej krajine stretávala a ktoré potrebovali „rodinu“, ktorá by ich prijala. Skrze jej vytrvalú a vernú lásku Boh konal: a takto sa zrodila misia „Nossa Senhora Auxiliadora“. „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Ale nám to Boh zjavil...“ (1 Kor 2, 9-10) Príbeh tohto misijného domu začal s rehoľnou sestrou “Irmà Dolores” z kongregácie Marcelíniek, ktorá bola mnoho rokov misionárkou v Brazílii. Bola to ona, ktorá vidiac biedu a opustenosť mnohých maličkých prosila Ježiša, aby niečo pre nich spravil. A odpoveď prišla, keď počas jednej púte do Medžugoria spoznala našu Komunitu a dozvedela sa, že máme aj jeden dom pre deti v Brazílii, v San Paule. Takto Irmà Dolores začala privádzať nejaké deti z Bahie do domu v San Paule, šťastná, že im môže dať stabilnú a pokojnú rodinu. Ale vzdialenosť bola veľká: tak začala „klopať“ na dvere Božieho srdca, aby sme mohli otvoriť jeden náš dom aj v Bahii. Boh odpovedal prozreteľnosťou mnohých svojich priateľov: obsah zbierky vykonanej v Brazílii a v Taliansku presne zodpovedal cene domu, ktorý ona vyhliadla, vhodného pre našu misiu! Bolo to „znamenie“, na ktoré sme čakali. Pri našom príchode bola veľká socha svätého Jozefa, ktorá nás čakala: otec Božej Prozreteľnosti nás žehnal; pokľakli sme si a modlili sme sa, ďakujúc a prosiac o dar otcovstva a materstva pre službu Lásky, do ktorej nás volalo Božie Milosrdenstvo. V ten deň bola spomienka Panny Márie Pomocnice kresťanov, 24. máj, a pochopili sme, že Panna Mária túžila dať práve toto meno tomuto domu. Božia prozreteľnosť nás predišla s darom vody, predtým ako sme prišli, bol zriadený vodný prameň. Dom bol pekný, veľký, bolo treba dať do poriadku ešte veľa vecí, ale bol pripravený na prijatie nejakých detí. Takto sme začali a dali sme sa do práce: obnoviť dom, pokosiť trávu, páliť... a potiť sa. Po nejakých dňoch prišla mama Elvíra doprevádzaná piatimi sestrami, prvými zasvätenými misionárkami v cudzej zemi! Začalo biť srdce, srdce, ktoré miluje a chce darovať lásku rodiny tým, ktorí ju nedostali. Znovu rozmýšľajúc nad tými začiatkami si pamätáme na úžas nad každou novou vecou: vône, nekonečná divoká príroda, teplo slnka, zvieratá, chuť ovocia... Prvé prijatie na letisku bolo od biskupa a od Irmy Dolores, druhé prijatie bolo od stvorenia, ktoré tu v Bahii má farby nádhernej tropickej prírody, živej, teplej, bohatej na špeciálne ovocie, ktoré ti uhasí smäd a zároveň ťa nasýti, a byliniek, ktoré ťa liečia a sú ľahko dostupné pozdĺž cesty. S Mamou Elvírou a prvými „ujami a tetami“ sme išli pozrieť na rieku, ktorá tiekla cez pozemok a ona na brehu uvidela enormný kmeň a povedala nám: „Daj, vytiahneme ho: bude to naše tabernákulum!“ Takže odtiaľto pochádza nádherný kríž, ktorý zaberá takmer celý stredný múr kaplnky a ktorý má v centre najsvätejšiu sviatosť oltárnu Brazílsky ľud je veselý, radostný a hýbe sa v rytme tancov a piesní s očami plnými nádeje na lepšiu budúcnosť. Má otvorené srdce pre cudzincov, osobitnú sympatiu pre Talianov a špeciálne pre rehoľné sestry, ktoré sú milované, vyhľadávané a vážené. Na uliciach je nespočetne veľa detí; vidíš ich špinavé, nahé, často podvýživené a choré, ale...  sú to Ježišove perly: sú prekrásne! Prvý deň otvorenia nášho domu prišlo jedno desaťročné dievčatko odmietnuté od všetkých, od biologickej matky - mentálne chorej a aj od adoptívnej matky, u ktorej bola, až kým ju nezaviedla do detského domova. Bola smutná a búrila sa, žila len v únikoch do fantázie, snívajúc o bohatej rodine, ktorá ju adoptuje. Dnes je to usmievajúca sa adolescentka, ktorá vykonáva svoju službu s úsmevom a nevie sa dočkať, kým bude môcť ísť na skúsenosť do niektorého domu v Taliansku. Je pekné vidieť tieto deti, ktoré sa s Ježišovou a našou láskou premenia, zmenia v srdci; ich oči plné strachu a smútku sa stanú žiarivými, radostnými; získajú dôveru a začnú milovať. S prvým dievčatkom prišli aj prví chlapci, takže sme vytvorili dve rozdelené fraternity: chlapčenskú v spodnej časti stavby a dievčenskú vo vrchnej časti. Dni ubiehali rýchlo, upratujúc, odlesňujúc a upravujúc priestory aby sa stali obývateľnými. Potom prišli prvé „výjazdy“ do blízkych miest: tu boli veľkou pomocou sestry „Ancille“, ktorých skúsenosť v tejto krajine nás usmernila správnym smerom, vyhnúc sa nepríjemným prekvapeniam. Prozreteľnosť nás nikdy neopustila, aj keď sme často ostávali s málom o s ničím v špajzi. Vďaka Bohu ovocie nechýbalo nikdy a prvé „rezne“, ktoré sme jedli, boli.... z manga! Bolo veľmi pekné žiť s málom a zakusovať nežnosť Boha: nikdy nás nenechal viac ako tri dni bez cukru! V týchto rokoch sa domy rozrástli vďaka pomoci niektorých priateľov, ktorí poznajúc nás si vzali k srdcu stavebný rozvoj misie. Stavajúc domy s nimi sme vybudovali hlavne skutočné a rodinné priateľstvo vo viere a v snahe pre dobro maličkých tejto zeme: v dome Cenacola sa hovorí, že keď všetko ide hladko a pokojne, znamená to, že sme volaní „zaťažiť sa“ viac, čo na misii znamená starať sa o viac detí. My si nevyberáme deti, ktoré nám donesú, prijímame ich také, aké sú, ako akýkoľvek pár, ktorý čaká dieťa v dôvere, že akýkoľvek život je v každom prípade Božím darom. Dnes sa naše spoločenstvo skladá zo šesťdesiattri detí a z dvadsiatky dospelých: dva manželské páry, zo desať ujov a tiet a päť rehoľných sestier. Madona nám neprestáva posielať mnoho vzácnych  „detí“ v jej a našich očiach: naposledy prišlo šesť súrodencov kvôli jednej zlej situácii opustenia. Priviedli ich bez avizovania dopredu, plačúcich, špinavých a vyhladovaných... prijali sme ich s radosťou, umyli sme ich, obliekli, nakŕmili a priviedli sme ich do kaplnky, aby spoznali Pána domu. V noci tri sestry spali prilipnuté jedna na druhú v tej istej posteli a nebol spôsob, ako ich oddeliť. Milovali sme ich také, aké boli a po týždni sa už s nami modlili. Duch Svätý nám potom vnukol, aby sme ich jeden deň so všetkými malými z nášho domu „Ave Hviezda Morská“ zaviedli nadýchať sa trochu morského vzduchu, pretože dve najmenšie mali kašeľ a astmu. Radosť, ktorá sa odrážala v ich očiach, bola taká veľká, že bola hodná všetkých obiet sveta. Behali po pláži, neveriac, že môže existovať toľká modrá voda a toľký piesok na hranie. Keď sa prvýkrát okúpali, prekvapene sa nás opýtali: „Kto to dal toľko soli do tejto vody?“, a smiali sme sa objímajúc ich. Teraz sa už vrátili k svojim rodičom, ktorých medzičasom našla polícia; možno znova musia čeliť životu deprivácie... ale nikdy to už nebude ako predtým, pretože keď odchádzali domov, najstaršia, plačúc, povedala: „Videla som, aký dobrý je Pán! Nikto mi neuverí, že som dokonca išla k moru s talianskymi sestrami, ale ja viem, že je to pravda!“. Nedávno sa konečne splnil sen mnohých „tiet a ujov“, adolescentov a detí: a to mať kaplnku aj v chlapčenskej časti. Takto sa zrodila „Kaplnka anjelov“, meno, ktoré pochádza od dvoch Anjelov, jedného bieleho a jedného čierneho, namaľovaných na centrálnom múre v pozícii adorácie voči Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Tabernákulum nám bolo darované od nášho verného priateľa a farára otca Claudia, a bolo vyrobené pre nás jedným väzňom. Potom jeden „ujo“ vyrobil monštranciu z kokosu, typického materiálu pre túto zónu: všetko dokopy je jednoduchá práca, ale hodná hostiť Ježiša v eucharistii. Veľmi ďakujeme nášmu biskupovi donovi Paulovi Romeovi, ktorý často príde navštíviť naše deti, taktiež jedno veľké ďakujem všetkým kňazom a rehoľným sestrám, ktorí nás povzbudzujú svojím priateľstvom a taktiež všetkým, ktorí v Európe a Brazílii sú prozreteľnosťou pre nás s modlitbami a veľkodušnou pomocou.

Stampa questa pagina