|
Zrodenie prvej misie v Brazílii
Do Brazílie sme odišli šiesti mladí, doprevádzaní sestrou Elvírou, 6. januára 1996. Po tom, ako sme strávili dva roky v jednej misii v Itapetininga (200 km od Săo Paulo,), ktorá hostí stopäťdesiat detí z ulice, Duch Svätý vnukol sestre Elvíre, aby začala novú skúsenosť pre našu Komunitu, ktorá sa až doteraz zaoberala prijímaním mladých narkomanov a ne-narkomanov, tých, ktorí hľadajú samých seba a to, čo je krajšie, pravdivé a hlboké v srdci človeka. Otvoriť dom na prijatie opustených detí má pre nás význam, je to služba prevencie: vychovávajúc deti dnes sa vyhne nutnosti „naprávať“ mladých zajtra.  Tak sme teda odišli s donom Stefanom, aby sme našli terén, ktorý by mohol uspokojiť nároky a očakávania domu pre deti.
Po tom, ako sme preputovali naprieč celým štátom Săo Paulo, sme konečne našli dom s nádherným zeleným trávnikom, kde by naše deti mohli šťastne pobehovať: tri rybníky a pekný kus lesa dopĺňali pozemok. Bolo však treba vyriešiť rôzne právne a byrokratické problémy, ktorých v Brazílii nie je málo a nie sú jednoduché. Božia Prozreteľnosť niekoľko mesiacov predtým dala na našu cestu jeden fantastický manželský pár, Giacomo a AnnaLuisa, ktorí sa od prvého dňa nešetrili asistovať nám, radiť a pomáhať ako po stránke právnej tak aj finančnej, ale hlavne... kresťansky! Obaja sú advokáti, teda kompetentní, ale úžasná vec je, že sa nechali celým srdcom zahrnúť do tohto božieho diela. V „historickom“ stretnutí v Săo Paulo, v kancelárii dott. Giacomo Guarnera, naša Mama Elvíra ho menovala prezidentom novonarodenej "Associaçăo Săo Lourenço" (brazílska filiálka Komunity Cenacolo). Následne po tom, ako sa vyriešili rôzne praktiky pre uznanie právnickej osoby a nadobudnutia nehnuteľnosti, aby sme mohli vykonávať legálne našu službu v cudzine, konečne sme sa nasťahovali do nového domu v očakávaní prvých detí z ulice, ktoré nám Božia Prozreteľnosť chcela poslať. Krok po kroku sme boli každodenne doprevádzaní božím otcovstvom a nežnosťou Márie, od ktorej dostal meno aj prvý dom v Brazílii: „“Nossa Senhora da Ternura”. Udiala sa séria skutočných zázrakov, aby zväčšili našu vieru a našu odvahu začať od nuly bez ľudských istôt: potraviny, stavebný materiál, kňaz, ktorý by nás mohol duchovne doprevádzať v prvých mesiacoch... v podstate bez všetkého, čo sme potrebovali. Tak sme prijali prvých päť detí z ulice a takto s tisíc problémami, ma hlavne radosťami, začala prvá „Misia Cenacola“ na prijímanie najmenších. Po takmer jednom týždni otec Luciano od Misionárov Utešiteľov slúžil prvú svätú omšu, ktorú Prozreteľnosť chcela práve v deň, keď si cirkev pripomína Svetový misijný deň; s jeho a naším veľkým údivom sme si všimli, že otvorenie domu pripadá na 12. október: slávnosť Nossa Senhora Aparecida, patrónky Brazílie a medzinárodný deň detí. Otcovi Lucianovi a tiež nám sa zjavili slzy v očiach vidiac všetky tieto „zvláštne“ kombinácie. Bol to hlboký a pekný moment vzdávania vďaky, moment úžasu. Osobne som sa cítil privilegovaný, ohromne malý, vybraný Bohom, nesmierne Veľkým, pre nekonečné dobrodružstvo!
Jeden z prvých praktických problémov, ktoré sa vyskytli, bol problém so školou. Po večeroch Dario a ja sme študovali knihy v portugalskom jazyku, lekciu, ktorú sme potom následné ráno vysvetľovali (alebo lepšie povedané sme sa pokúsili vysvetliť). Dnes našich šesťdesiat detí a adolescentov chodia do štátnej školy, jednej mestskej školy a tí najmenší do škôlky, niektorí navštevujú večerné lýceum. Všetci nosia pekne ožehlenú a vypratú rovnošatu: stretnutia rodičov, vysvedčenia, školské výlety, opakovanie v škole a doma, zošity, školské tašky, predplatné autobusu... vďaka Bohu sa rodina veľmi rozrástla. Dnes je tu päť domov – rodín, potom drevárska dielňa, tesárska dielňa, hydraulický a elektrický sklad, pekná záhrada s množstvom zeleniny, ovocný sad so stovkou stromov - banánovníkov, pomarančovníkov, mandarínovníkov, citrónovníkov a stromov cachi, plus niektoré ďalšie tropické ovocie, typické pre Brazíliu. Informatická dielňa a dielňa pre arteterapiu sú vďaka priateľom dobrovoľníkom tiež súčasnou realitou.
Ďalej je tu knižnica, práčovňa a priemyselná kuchyňa, pec na drevo a pekné futbalové ihrisko - jedno s trávnikom a jedno na piesku, kde dievčatá hrajú volejbal. Stručne povedané, v týchto rokoch sme nestáli so založenými rukami. Potom je tu aj naša kaplnka, celá z eukalyptového dreva, celá ponorená uprostred prírody, dokola obklopená vitrážami pre modlitbu kontemplujúc stvorenie, kolibríky, ktorí lietajú z jedného kvetu na druhý a nekonečná zeleň, ktorá nás obklopuje. Potom máme aj detský sad urobený z dreva: šmýkačky, hojdačky a rôzne hry. Božia Prozreteľnosť v týchto šiestich rokoch skutočne pracovala s láskou a štedrosťou! Spolu s materiálnym rastom narástli hlavne životy detí, ktoré kvôli egoizmu dospelých stratili dôveru a nádej. Je nádherné vidieť dnes tieto deti behať, šťastne sa hrať, usilovať sa v domácich prácach či v školských úlohách, je dojímavé vidieť uzdravenia, ktoré Ježiš dennodenne koná v ich srdciach, ich dôstojnosť v utrpení, v nesení ich už tak ťažkého kríža, ich poslušnosť a dôveru po prvých dňoch ťažkostí. Toto všetko sú skutočné lekcie života pre nás všetkých tu - ujov a tety. Je to služba, ktorú oni robia pre nás, lebo my častokrát predpokladáme, že sem prídeme pomáhať, ale naopak sme to my, ktorým oni pomáhajú stať sa lepšími a prevychovávajú náš život. S trochou emócií si spomínam na deň, keď prišlo prvé dieťa: Felipe. Zatiaľ čo si vybaľoval tašku (jeden igelitový sáčok), pomáhal som mu uložiť si jeho veci... on sa na mňa pozrel a povedal mi: „Uvidím ešte moju mamu?“ Nepodarilo sa mi zadržať slzy... nakoniec to bol on, ktorý utešoval mňa! To, čo som nedostal ako dieťa, Pán mi dal možnosť (uzdravujúc ma) dať to Felipovi. Prvé dieťa, ktoré komunita prijala, starala sa oň a ho milovala nebol Felipe, ale skôr ja!
 Túžim sa s vami podeliť ešte o dva z mnohých zázrakov, ktoré sa stali v týchto rokoch. Boli niektoré dni, keď chýbalo mlieko a deti s ich hlbokou jednoduchosťou, sa ráno modlili ruženec s úmyslom – požiadavkou mlieka. Najsympatickejšie bolo jedno dievčatko, ktoré jasne povedalo Ježišovi: „Dnes ráno túžim mať na raňajky mlieko, mne nechutí čaj!“ Keď sme vychádzali z kaplnky, našli sme hromadu škatúľ s mliekom, ktoré nás čakali pred kuchyňou. Brána bola od predchádzajúceho večera zatvorená; až dodnes – a to prešli už tri roky – nikto nám nepovedal, kto ho priniesol, a ani my sme sa na to nikoho nepýtali... Ďalší úžasný zážitok sa stal pred rokom Rodneiovi, jednému chlapcovi, ktorý nevidel svojho brata päť rokov a vedel, že žije zlý život, zahŕňajúc aj drogy. V to ráno Božie slovo hovorilo, aby sme žiadali akúkoľvek vec s vierou, že Pán nám ju dá. Keď sa skončila modlitba, ako obvykle sa modlí modlitba Otče náš držiac sa všetci za ruky; zažili sme jednu peknú a hlbokú chvíľu. So zatvorenými očami, po tom, ako sme dospievali, každé dieťa v srdci prosilo niečo od Ježiša. Rodnei prosil o zázrak: „Ježiš, daj, aby môj brat dnes vstúpil do komunity“. Poobede toho istého dňa, keď sa hral futbal, prišiel jeden zle oblečený chlapec, chudý a so zničenou tvárou: bol to Rodneiov brat! Je úžasné a neuveriteľné, že práve v ten deň chlapci z domu v Jaů nás prišli pozrieť a po tom, ako s ním rozprávali a počuli jeho beznádejnú túžbu po pomoci, večer odišiel s nimi. Dnes je to chlapec, ktorý sa má dobre a ktorý s pokojom čelí rôznym ťažkostiam a úspechom cesty znovuzrodenia.
Chýba priestor, aby som vám mohol opísať všetky zázraky, ktoré Ježiš v týchto rokoch vykonal. Fraternity tu v Brazílii sa rozšírili: dnes sú tri. Otvorili sme dom pre mladých, ktorí už mali skúsenosť s drogou, v meste Dois Corregos (Jaů), tristo km od Săo Paulo; aktuálne je tu dvadsaťdva chlapcov závislých na drogách a alkohole. Následne bol otvorený dom v štáte Bahia, municipalita Catů, ktorá prijíma deti z ulice... ale o tomto vám isto porozprávame v ďalšom vstupe. Jednou veľkou radosťou, ktorú sme prežili v týchto dňoch, bola návšteva niekoľkých chlapcov (ktorí predtým boli deťmi v našej misii), ktorí keď ukončili cestu tu s nami sa pomaly pomaličky včlenili do života spoločnosti, s pomocou komunity si našli prácu a bývanie. Niektorí nám prišli predstaviť svoje snúbenice, iní sa s nami podelili o rôzne ťažkosti a radosti, ktorým čelia dnes. Spolu sme ďakovali Pánovi za zázraky, ktoré vykonáva v našich srdciach a životoch. Dnes tu pobehuje sedemdesiat detí, smejú sa, jedia, hádajú sa, prosia si vzájomne o prepáčenie, hrajú sa, modlia sa, znovu začínajú každý deň... a my ujovia a tety s nimi. Je to Boží zázrak, ktorý sa udeje, keď má niekto odvahu povedať: „Tu som Pane, pošli mňa!“
|
Stampa questa pagina
