Tento dom bol opustený už niekoľko rokov a našli sme tam to, čo sa dá nájsť v jednom opustenom dome: burinu, kríky, rozbité dvere, okná bez skiel, ale začali sme s vášňou, silou a krásou lásky. Táto láska bola silnejšia ako nepohodlie, strach, neúspech. Mohli sme aj zlyhať, ale v tej chvíli som si ani len nepomyslela, že by sa to mohlo stať, pretože v mojom vnútri bola sila lásky, ktorá nebola len ľudskou láskou, mojou láskou. Nevedela som ani, či som bola schopná milovať, ale mala som odvahu, schopnosť riskovať, vidieť dopredu, veriť aj napriek všetkým zlyhaniam. Teraz to môžem povedať, že to bola láska k Bohu, ktorá napadla moju vôľu, moju slobodu, moju silu, v extrémnej slabosti. Toto všetko znamelo pre mňa znovuobjavenie mojej viery. Objavila som vieru konkrétnu, stelesnenú, pracovitú, riskantnú. Keď som videla tú otvorenú bránu zhlboka som si radostne vzdychla. Spomínam si, že niečo vo mne sa pohlo, akoby tancovalo. Dozrel čas a moje vnútro bolo plné života.
Takto, deň čo deň, začali prichádzať chlapci. Úprimne, my sme si dali mesiac, aby sme vytvorili spoločenstvo medzi nami, aby sme sa viac modlili, žili komunitný život. Namiesto toho, o niekoľko dní neskôr, sme v bráne zazreli prvých troch mladých chlapcov, ktorí sa nás pýtali: "Toto je komunita pre drogovo závislých?". My sme nedefinovali komunitu ako "komunitu pre drogovo závislých", ale komunitu mladých ľudí, ktorí stratili zmysel života, boli unudení, neistí, neschopní niečo začať aj dokončiť. My sme sa na seba pozreli a povedali sme si: "Narkomani, nenarkomani sú to mladí ľudia, ktorí potrebujú pomoc," a potom sme im povedali áno.
(z jedného rozhovoru s Matkou Elvírou)
Stampa questa pagina
