|
V devätnásich rokoch som opustila svoju rodinu. Veľmi pre to trpela zvlášť moja matka, pretože som mala ešte mladších aj starších súrodencov, o ktorých sa bolo potrebné starať. Ale toto volanie bolo silné, silnejšie ako rodina, silnejšie ako pokrvné väzby, silnejšie ako telo, dokonca silnejšie ako moja realizácia. Odišla som do kláštora, ktorý stále prekvitá v turínskom Borgare, k charitným sestrám svätej Jany Antidy Thouret, veľkej francúzskej zakladateľky, ktorá mala otvorené srdce pre službu chudobným bez rozdielu. V tejto komunite som bola približne dvadsaťosem rokov. Potom sa vo mne prebudila silná túžba starať sa o mladých ľudí hľadajúcich zmysel života. Kričali tak hlasno, zdalo sa akoby to prejavovali drogou, spánkom, zúfalstvom, každodenným umieraním. Chceli vedieť, či existuje láska, či je tu nádej, či je možné zažiť vnútorný pokoj, či sa ich život môže zmeniť. Čítala som to na ich tvárach a na ich nesprávnych rozhodnutiach.
|
|
Znovu a znovu som sa mnohokrát pýtala svojich nadriadených, ktorí v každom prípade mali pravdu, keď mi povedali, že to je pre mňa neznáma situácia, že nie som pripravená, že som to nemohla uskutočniť: všetky veci, ktoré ma naučili čakať, trpieť a modliť sa. Pre mňa to bol akoby oheň vo vnútri, agónia z očakávania, ako Duch Svätý rozvinie to, čo sa vo mne rodilo. Veľmi som trpela, pretože sa mi zdalo, že strácam čas, čas pre Boha a čas pre mladých, aby som ich ochránila, vychovávala, milovala. Niekto mi tiež povedal: "Elvíra, prečo neodídeš z tej kongregácie, tak si budeš môcť robiť, čo chceš?". Ale ja som nemyslela na to, čo by som chcela, to vôbec nie. Tak som čakala s veľkou dôverou a nádejou, modlila som sa, trpela, milovala, až do dňa kedy moji nadriadení mi prejavili dôveru a povedali mi: "Dobre." Takto sme začali v jednom dome na kopci, ktorý nám dalo mesto Saluzzo na úver.
|
|
Stampa questa pagina
