Som Julian a pochádzam z jednoduchej rodiny, som druhý z troch bratov. Ako dieťa som sa vždy odlišoval od rovesníkov pre problémy, ktoré som mal v zaradení sa medzi spolužiakov. Pravidlá neboli mojou silnou stránkou a už od dvanástich rokoch som bol ten, ktorý chodieval neskoro domov bez strachu z následkov, ktoré mi často dali facku. Nechal som veľmi skoro školu, uprednostnil som prácu pred štúdiom. Veľmi mladý som sa oženil a necítil som ťarchu zodpovednosti na pleciach. Bral som život ako aj rodinu veľmi povrchne. Po iba dvoch rokoch prišiel rozvod, opustil som rodinu a prilipol som viac a viac k materiálnym veciam, žil som v ilúzii vykompenzovať nedostatky a neistoty, ktoré som prežíval spevňovaním tela v posilňovni. Nechal som tiež trvalú prácu, aby som sa venoval d iskotékam. Krok k zamaskovaniu mojich chýb s drogami bol veľmi krátky. Čoskoro som si uvedomil, do akého pekla som vstúpil, ale bol som príliš slabý, aby som sa zastavil a vrátil do normálneho života.
Prišli čoskoro tiež problémy so zákonom a tak som sa dotkol toho konca, o ktorom som doteraz len počul: zbavenie sa slobody. Zavretý vo väzení medzi štyrmi stenami, začal som si byť vedomý zla, ktoré som rozsieval okolo mňa a cítil som sa utláčaný smútkom a osamelosťou, pokorený, bez lásky niekoho blízkeho. Priateľstvo sa nazývalo pohodlie, záujem. Potom prišla sloboda tela, ale myseľ a srdce boli vždy väznené a naložené toľkým strachom a hnevom na to, čo som prežil na tomto mieste. Takto plynutím rokov som padal hlbšie a hlbšie.
Pred niekoľkými rokmi krátko pred Vianocami, niečo alebo niekto ma tlačil, aby som sa zamkol sám v dome na odľahlom mieste ďaleko od tých, ktorí boli mojimi zlými priateľmi a po asi dvoch týždňoch, slabý na tele aj mysli, som pocítil veľmi silno túžbu znovu vidieť svojho mladšieho syna, ktorý už niekoľko rokov žil a pracoval s mojím bratom po tom, ako splálil všetky mosty so mnou. Na moje veľké prekvapenie v predvečer Vianoc, som počul zvonček. Otvoril som dvere a uvidel svojho syna s mojou švagrinou. Zdalo sa, spomínam si veľmi dobre, že mi pukne srdce, ale ešte som si neuvedomil, že opäť mi Pán vystrel ruku. Spočiatku keď mi povedali, že ak by som chcel ich pomoc, musím prijať cestu v komunite, bolo mi z toho nanič. No potom pred ich rozhodnosťou neostalo mi nič iné len prijať a dôverovať, pretože som sa práve dotkol dna a cítil som sa úplne zmätený.
Tak som začal túto cestu, ktorá sa mi zdala veľmi strmá a únavná. Veľakrát som bol zavretý v kúpeľni a plakal som za to, že som neprijal pravdu, ktorú mi hovorili pre hrdosť, neprijímal som neistotu a obavy, ktoré som prežíval a na ktoré ma upozornili, keď prišiel čas povedať bratovi úprimne, čo som prežíval. Potom, kúsok po kúsku, som začal cítiť potrebu otvoriť sa, požiadať o pomoc priateľa, ktorý mi môže dať trochu pokoja po mnohých rokoch prežitých vo vojne so sebou a zvyškom sveta. Tak som vstúpil do rozhovoru s Ježišom v našom modlitebnom stretnutí v noci, aby som mu otvoril svoje srdce a nechal ho vstúpiť, vložiac do Jeho rúk moje hriechy, radosti, strasti, chudobu a samotný môj život. A ja som stretol priateľa, ktorý ma prijíma takého, aký som, s mojimi darmi a mojimi chybami, odpustí mi a daruje pokoj a vyrovnanosť, ktoré som vždy hľadal.
Je dobré pre mňa dnes premýšľať ohromený nad tým, čo som zažil, o zázraku, ktorý vo mne koná Ježiš cez komunitu. Mnohé moje rany boli vyliečené, veľa vecí sa vo mne mení, cítim sa ako nový človek, ktorý je schopný milovať. Som šťastný, že som odovzdal katastrofu mojej minulosti Božiemu milosrdenstvu a tak bol schopný s dôverou hľadieť na súčasnosť a budúcnosť. Prežívam radosť vo svojom srdci pre rozhodnutie nejaký čas dať svoje „áno“ komunite, tomu jednoduchému životu, v ktorom sa cítim človekom, ktorého majú radi, túžiacim napredovať a učiť sa novým veciam, aby sa stal schopným viac a viac darovať blížnemu. Chcem poďakovať Bohu Otcovi celým svojím srdcom za to, že povolal Matku Elvíru darovať svoj život, aby zachránila tie naše od smrti srdca ale aj tela. Ďakujem Panne Márii, mojej matke, pretože dnes sa cítim znovu skutočným otcom pre moje deti. Ďakujem Ježišovi, pretože cítim jeho priateľskú prítomnosť stále blízko pri mne, prítomnosť, ktorá mi pomáha žiť v pravde a dôslednosti, prekonávajúc limity a problémy, ktoré každý deň stretávam na mojej ceste.
|
Stampa questa pagina
