Moje meno je Jürgen, som z Rakúska a som rád, že sa s vami môžem podeliť o môj život znovuzrodený v komunite. Vyrastal som v rodine bez viery a keď som bol malý moji rodičia sa často hádali. Môj otec pracoval tvrdo a potom začal piť a tak moja matka, moja sestra a ja sme museli utiecť z tejto ťažkej situácie. Žil som so svojou matkou niekoľko rokov v jednom sociálnom zariadení. Po oddelení mojich rodičov nejaký čas som nemohol vídavať svojho otca a veľmi som preto trpel. Hoci on mal veľa problémov, bol som veľmi viazaný na neho a zakaždým, keď som sa s ním stretol som sa usmieval a mal väčšiu túžbu žiť. Potom jedného dňa moja matka zistila, že mala nádor na mozgu, pamätám si dobre ten okamih. Hral som sa s mojou sestrou a zrazu prišla sanitka, ktorá zobrala rýchlo moju matku do nemocnice. Nechápal som ničomu, čo sa dialo. Pre svoju chorobu moja matka už nebola schopná pracovať a tak som sa naučil od útleho veku pomôcť s domácimi prácami. Niekedy sa stalo, že sme nemali dosť peňazí na liečbu a tak som sa s ňou delil o to, čo mi dali starí rodičia. Potom moja matka spoznala iného muža. Najprv som bol uzatvorený voči nemu ale potom vidiac, že je dobrý a má nás rád, dal som mu šancu. Prešlo pár mesiacov a presťahovali sme sa z vidieka do mesta Viedeň. Myslel som si, že to bude veľké dobrodružstvo, ale bolo potrebné zmeniť všetko: školu, priateľov, byt... Avšak ja som si rýchlo zvykol na život v meste.
Po nejakom čase môj otec zomrel a tam sa môj svet rozpadol. Uzatvoril som sa, nehovoril som viac s nikým, v škole som sa zhoršil, vzdialil som sa od ľudí, ktorí ma mali radi, od rodiny, od priateľov z kostola, od všetkých. V partii, do ktorej som začal chodiť, bol len jeden chlapec v mojom veku, všetci ostatní boli starší. Pili a brali drogy a tak som začal aj ja. Rýchlo som sa stratil a nebol som schopný viac sa kontrolovať. Hľadal som stále viac a viac zábavu v zlých veciach. Vstával som ráno s myšlienkou, ako a kde získať drogy. Nezaujímal som sa o nič iné a doma nespoznávali viac, kto som ani kde som bol. Robil som toto všetko, len aby som zabudol na utrpenie.
Takto som pokračoval až do veku pätnástich rokov. Potom bola moja matka znovu prijatá do nemocnice, pretože mala ďalší nádor. V tej dobe som prestal brať drogy a išiel som ju každý deň navštíviť a venovať sa jej. Potom, po mesiaci a pol utrpenia, zomrela. V tej chvíli som zažil veľa hnevu vo vnútri mňa a myslel som si, že Boh neexistuje v tomto živote. Po mesiaci som upadol znovu do drogy, zla, horšieho ako predtým a mal som problémy s políciou. Môj strýko mi pomohol a pretože som bol ešte maloletý, stal sa mojim tútorom. On mi navrhol Komunitu Cenacolo. Po niekoľkých predvstupových rozhovoroch som zažil silné stretnutie, ktoré sa ma veľmi dotklo. Luciano, bývalý narkoman, mi vyrozprával o svojom živote v zúfalstve pred vstupom do komunity aj o tom, čo prežil v komunite a o jeho novom živote s rodinou, ktorú si vybudoval. V tej chvíli som našiel trochu nádeje a krátko nato som vstúpil do Cenacola. Tu som našiel to, čo mi vždy chýbalo v mojom živote: úsmev osôb nablízku, pravdivé priateľstvo, radosť z dobre vykonanej práce. Cítil som atmosféru skutočnej rodiny. Zo začiatku, keď som išiel do kaplnky, som veľa plakal, pretože to bolo, ako keby som videl prejsť v mojej mysli všetko moje utrpenie. Spočiatku som chcel utiecť preč od toho všetkého, ale s pomocou pravdivou a vernou „anjela strážneho“ chlapca, ktorý mi bol blízko od začiatku, som išiel dopredu. Prostredníctvom času stráveného pred Ježišom v modlitbe sa veľa vecí vo mne zmenilo. Cítim sa ako nový človek. Dnes ďakujem Pánovi a komunite za znovunájdený život a za veľa krásnych vecí, ktoré prežívam. Zvlášť ďakujem za účasť v muzikáli a tancoch. Táto skúsenosť mi pomohla byť slobodnejší sám so sebou a prekonať mnohé z mojich obáv.
Ďakujem Matke Elvíre, ktorá sa stala pre mňa akoby novou mamou a všetkým chlapcom z komunity, ktorá sa dnes stala mojou novou rodinou.
|
Stampa questa pagina
