|
„Priveďte ju k Nemu, láskavému svetlu, pre slepé konce, pre kamenné steny až k dverám Cenacola... a prenikne ju láskavé svetlo, svetlo zmŕtvychvstalého“.
To je modlitba jednej klauzúrnej mníšky ktorá, keď videla smútok, ktorý som prežívala, veľakrát sa za mňa modlila. S týmito slovami som prišla do Cenacola bez toho, aby vedela o existencii našej komunity. Modlitba je naozaj úžasná vec!
Volám sa Chiara a patrím medzi tých, ktorí zaklopali na dvere Cenacola s minulosťou poznačenou alkoholom, drogou, poruchami príjmu potravy, depresiami, poruchou osobnosti, hospitalizáciou na psychiatrii... a „ kto má toho viac ide ďalej“. Ale koreň bol v minulosti plnej hlbokého zúfalstva a osamelosti. Ako dieťa som bola veľmi citlivá: rodinné hádky boli pre mňa akoby skaly na srdci, často som videla svoju matku plakať a keďže som bola na ňu naviazaná, ťažko som to znášala. Môj otec nebol často doma kvôli práci a tak chvíľ strávených spolu bolo veľmi málo. Začala som sa cítiť stratená bez oporného bodu, pútala som sa na mnoho ľudí, ale zažila som len sklamanie a nikdy sa nezaplnila prázdnota, ktorú som cítila. Hľadala som niekoho, kto by ma miloval ale zdalo sa, že nikto taký neexistuje. Aj svet ma zarmucoval, násilie a negativita, ktoré som videla v televízii vzbudzovali vo mne veľa obáv a pochybností. Začala som uvažovať, či Boh naozaj existuje. To bolo najhoršie obdobie: pochybujúc o Bohu všetko stratilo svoj význam, upadla som do nekonečnej priepasti. Nespočetnekrát som sa snažila zobrať si život a nespočetnekrát ma Boh zachránil a doviedol ma až sem, do komunity!
Medzi najkrajšie zážitky, na ktoré si spomínam, patrí moje prvé stretnutie s Matkou Elvírou pred vstupom do komunity. Bola som nahnevaná - založené ruky, piercing a tričko s nápisom: „Pravidlá nulové“ - a ona bežala ku mne ako v márnotratnom synovi, objala ma a povedala: „Radosť, nechaj všetko a príď sem“. Povedala som jej nie, ale Matka Elvíra povedala mojej mame, aby som vstúpila a tak sa aj stalo. Po roku ma Panna Mária vzala za ruku prostredníctvom iných spôsobov a ak Ona chce, tak sa to stane! Na prvých kolokviách som stretla dievča, ktoré sa na mňa usmievalo a objalo ma. Pomyslela som si: „Čo odo mňa chce? Ani ma nepozná“. Vždy som sa snažila hľadať „podvod“ za týmito žiariacimi tvárami a záujmom, ktorý o mňa prejavovali. Potom, nakoniec som riskovala a opýtala som sa: „Čo keď je to všetko pravda?“. Dnes môžem dosvedčiť s pravdou, že ak som ešte tu je to preto, že Boh existuje! Nebolo to ľahké, pretože som sa musela naučiť žiť, spať, jesť s vyrovnanosťou ... Musela som sa znovu naučiť, ako žiť, ale to všetko bolo možné, pretože som znovu našla Boha ako Otca a Pannu Máriu ako Matku, to boli moje oporné body! Dnes žijem v jednom malom dome a aj ja, ako dievča, ktoré ma prijalo, mám to šťastie prijímať a milovať ostatné dievčatá, ktoré mi pomáhajú cítiť sa viac matersky a byť lepšou. Pracujem v kuchyni, učiac sa miesiť cesto rukami ako ženy kedysi, potom spolu s jednou sestrou animujeme modlitbu s flautou a gitarou pre radosť dedinčanov, ktorí prichádzajú na svätú omšu. Prežívam jednoduché ale krásne veci a dnes cítim radosť z tohto života bez toho, aby bolo nutné nájsť niečo proti nude, vzhľadom k tomu, že život v komunite je určite tá najneočakavánejšia vec, čo som kedy urobila.
Ďakujem našim kňazom a sestrám, ktorí ma prijali a milovali, podporujúc ma stále v ceste. Ďakujem svojim rodičom za ich vernosť, ktorú majú voči komunitnej ceste a ďakujem najmä Panne Márii, ktorá ma tak nežne vzala za ruku prekonávajúc Jej tichou láskou všetkých lekárov, ktorí sa beznádejne snažili po celé roky nájsť riešenie pre mňa: vďaka aj im, že sa snažili ale márne, pretože inak by som tu nebola.
|
Stampa questa pagina
