|
Moje meno je Patrizia, som z Nemecka a som rada, že môžem byť súčasťou tejto nádhernej cenacolskej rodiny. Keď myslím na Matku Elvíru cítim veľkú vďačnosť za jej odvahu vykonávať všemožné obety, aby nám mladým ukázala, že sme stratili zmysel života, ako sa stane krásnym a vzácnym náš život, keď stretneme Boha.
Som presvedčená, že Boh bol vždy prítomný v mojom živote. Už ako dieťa som Ho hľadala a dnes ďakujem mojej sestre a mojim rodičom, ktorí ma naučili modliť sa a žiť kresťanský život. Pamätám si, že už ako dieťa som bola veľmi citli vá, uzavretá a mala som strach. Moja nedôvera mi nedovoľovala nikomu ukázať svoje pocity a utrpenie, ktoré som prežívala, aj keď niekedy boli neznesiteľné. Moji rodičia pili a vidiac ich boje a ich násilie, som úplne stratila dôveru v dospelých a snažila som sa riešiť svoje problémy sama. V škole som bola dobrá aj keď som bola plachá a hovorila som málo, vychádzala som dobre s ostatnými. Moja babička mi aj naďalej hovorievala o viere, o čistote a o Panne Márii a tak sa Boh stal dôležitou súčasťou môjho života. Zmenou školy vo veku desiatich rokov som sa ocitla v prostredí, kde kresťanská viera a hodnoty neexistovali. Zo strachu, že druhí ma nebudú prijímať uprednostnila som byť sama, neverila som nikomu a izolovala som sa viac a viac. Žila som roky vo vojne so sebou, sklamaná zo života, zúfalá a v hlbokej osamelosti, padajúc do anorexie. Stratila som všetku nádej a jediné, čo mi zostalo bolo volanie k Bohu, ktoré bolo vypočuté.
Keď som mala šestnásť rokov išla som do Medžugoria, kde som spoznala Komunitu Cenacolo. Veľmi dobre si pamätám, že keď som počúvala svedectvá chlapcov pocítila som v sebe hlbokú túžbu žiť život ako oni. Hoci sa mi to zdalo nemožné, ale keď som išla do ich kaplnky, modlila som sa takto: „Panna Mária, ak to chceš ty, jedného dňa vstúpim do komunity“. Vrátiac sa domov som zabudla na všetko, čo som prežila v Medžugorí. Presťahovala som sa do mesta ďaleko od mojich rodičov mysliac si, že takto konečne môžem prežívať „svoju slobodu“. Zvyknutá na život osamotene pokúšala som sa uspokojiť štúdiom, prácou, počúvaním hudby... naďalej si nahovárať, že by mi všetky tieto veci mali stačiť. Ale postupom času vo mne narastala väčšia a väčšia prázdnota. Bola som unavená zo života, všetko stratilo zmysel a stala som sa chladnou a ľahostajnou. Potom jedného dňa, keď som bola v nemocnici po nehode a uvažovala som nad svojim životom, povedala som si: „Dosť! Alebo sa začnem meniť alebo je lepšie zomrieť, takto už ďalej nechcem žiť!“ Prvýkrát vážne som sa snažila hľadať pomoc a spomenula som si na komunitu. Prešlo šesť rokov od toho silného stretnutia, ktoré som zažila v Medžugorí! Prvé mesiace po vstupe do Cenacola boli ťažké. Videla som mladých ľudí, ktorí žili jednoduchý život a v modlitbe, v pravde, v odriekaniach, v práci nachádzali svoje šťastie a priateľstvo. Dotkla sa ma ich obrovská vôľa žiť, bojovať a ich viera v lepšiu budúcnosť. Uvedomila som si, že som nebola schopná žiť, komunikovať a vo svojom vnútri som videla len biedu, strach a horkosť. Zdalo sa mi nemožné niečo zmeniť, ale vďaka láske, trpezlivosti a nádeje môjho „anjela strážneho“, dievčaťa, ktoré ma privítalo a pomáhalo mi od začiatku, po prvýkrát som mala odvahu povedať si pravdu bez toho, aby som utekala pred samou sebou.
Prostredníctvom konkrétnych gest dievčat som sa sa naučila, čo to znamená ozajstné priateľstvo, dôvera a začala som sa otvárať viac a viac. Dnes ďakujem za každú osobu, ktorá mi verila a trpela pre mňa, aby mi zachránila život. V Eucharistii, vo sviatostiach a ruka v ruke s Pannou Máriou som našla silu urobiť prvé kroky vo viere. Po rokoch cesty som potom dostala veľký dar byť schopná pomôcť v určitých chvíľach dňa deťom, ktoré žijú so svojimi matkami v našom dome: bolo to skvelé uzdravenie pre mňa. Vo svojej jednoduchosti ma učili žiť, oceniť malé veci každodenného života, zabudnúť na seba a prijať svoje slabosti. Skrze nich som si nakoniec uvedomila, že nie je dôležité byť dokonalá, ale že mi stačí milovať, aby som bola šťastná. Naučila som sa vychovávať ako prvú samu seba, usmievať sa aj v ťažkých momentoch a nezastavovať sa na banálnych veciach... Uvedomila som si tiež, koľko obetí vykonali moji rodičia pre mňa a naučila som sa vidieť niektoré z ich chýb inými očami, pociťujúc tak k nim veľké milosrdenstvo. Veľký impulz pre moju cestu bolo obrátenie môjho otca pred niekoľkými rokmi a to vďaka modlitbe, vôli a láske k rodine, prestal piť a zmenil svoj život. Keď som odišla z domu, aby som hľadala pomoc, on si uvedomil, že alkohol ničí našu rodinu a tak po jednej púti do Medžugoria, dostal ako darček od Panny Márie, vôľu vyhrať nad týmto svojim otroctvom. Dokonca aj vzťah s mojou mamou sa zlepšil a dnes sme jedna rodina znovuzrodená, zjednotená, ktorá sa modlí a snaži sa žiť dobre. Po týchto rokoch kráčania cítim, že som sa naučila v pokoji prijať svoje slabosti, niesť kríž života vo viere v Boha. Krok za krokom začínam mať sa rada taká, aká som, v pravde. Mám pocit, že som na správnej ceste, na tej ceste, ktorá je niekedy ťažká, ale ktorá mi prináša pokoj a skutočnú radosť.
Ďakujem Božej láske, ktorá ma zachránila a každému, koho mi Božia prozreteľnosť priviedla do cesty. Dnes som šťastná, že žijem a silno túžim byť ženou schopnou milovať.
|
Stampa questa pagina
