Chcem sa s vami podeliť o dar môcť byť súčasťou rodiny Cenacola. Volám sa Laura a vyrastala som v rodine, kde bol Boh prítomný. Keď sme boli ešte malé deti moji rodičia prežili silné obrátenie a po nejaký čas sme sa všetci spoločne večer doma modlievali. Spomínam si s dojatím na zopár silných okamihov prežívaných vo viere. Mala som dosť uzavretý charakter, plný strachu a držal som všetko vo svojom vnútri: emócie, túžby, obavy... a často som očakávala, aby ostatní uhádli, čo som prežívala. V rodine bolo ťažké hovoriť o sebe, o hlbokých veciach a často bolo cítiť silné napätie. Spomínam si na mnohé situácie pri stole, kedy my deti sme boli zamračení. Naši rodičia nevedeli, čo robiť a ja som nebola schopná prekonať tú vzdialenosť, ktorá sa medzi nami vytvárala. Nevedela som sa ospravedlniť ani odpustiť v jednoduchosti, predstierala som, že sa nič nedeje a tak to  pokračovao ďalej. V škole som bola dobrá, snažila som sa v štúdiu, učenie sa novým veciam a šport mi pomohli „nestratiť sa“ v živote. Zostala však vo mne hlboká nespokojnosť: nebola som si istá, kto som a čo som chcel v živote robiť, prežívala som mnoho komplexov menejcennosti, kedy som strácala zo zreteľa, čo je dôležité a zablokovala som sa v strachu robiť chyby. Nevedela som sa pozerať s nádejou na svoju budúcnosť. Prežívala som vnútorný smútok a prázdnotu, ktoré mi dali pocit, že potrebujem pomoc. Už niekoľko rokov som zanechala skutočnú a jednoduchú vieru, ktorú som dostala ako dieťa, ale prostredníctvom mojich vysokoškolských štúdií si Boh našiel spôsob, ako sa dostať bližšie ku mne. Povinná skúška z teológie ma viedla k tomu, aby som si znovu prečítala životy niektorých svätých a pomyslela som si: „Ak je toto všetko pravda, musím dať odpoveď na život! Verím alebo nie?“ A odtiaľ sa začalo moje pátranie po Bohu a po naozajstnom šťastí. Začala som chodievať do modlitebných skupín, komunít, realít viery, ale neuspela som nikde nájsť svoje miesto. Hneď pri prvých problémoch vo vzťahoch som sa uzatvárala a odišla som. Na jednej púti do Medžugoria som spoznala komunitu a zažila som neopakovateľné stretnutie s Matkou Elvírou. Pozdravujúc našu skupinu sa nás Matka Elvíra opýtala: „Veríte v Ježiša Krista?“. My sme automaticky odpovedali: „Áno“. Ona povedala: „Dobre, teraz však bez masiek: veríte v Ježiša Krista?“. V tej chvíli moja maska zdanlivého šťastia spadla a bez toho, aby som chápala ako a prečo som začala plakať, všetok môj smútok vyšiel von. Pamätám si na jej objatie, jej pohľad a jej pozvanie, aby som ju prišla navštíviť. Čítajúc tieto svedectvá v časopise som cítila túžbu po tom živote, ale stále som mala strach hodiť sa do toho. Prešli tak ešte štyri roky, počas ktorých som sa obrátila na psychoterapiu, ktorá ma podporovala veľmi v rôznych momentoch, ale pomáhala mi len do určitej miery. So vstupom môjho brata do komunity kvôli problémom s drogami, Boh mi dal podnet na rozhodnutie urobiť tento krok: na začiatku som to robila pre neho, pretože som sa cítila blízko, ale potom som zostala pre seba samu. Predtým účasťou na mesačných stretnutiach pre dievčatá „externe“ a potom prežívajúc silnú skúsenosť komunity počas štyridsiatich dní som videla, aká som krehká a koľko by mi život v komunite mohol pomôcť uzdraviť minulosť a posilniť ma. Jednoduchý spôsob obliekania, dobre vykonaná práca, stolovanie a spoločné okamihy radosti, malé víťazstva nad strachom, konkrétna viera mi pomáhali pochopiť, kto naozaj som a čo je potrebné pre môj život. Vstúpiac do komunity znovu na dlhšiu dobu som zažila, že pravda ma oslobodzuje a dáva mi pravú radosť. Naučiť sa ospravedlniť, poďakovať, povedať, čo si myslím v pokoji, spoznať sa taká, aká som... naplnili moje srdce pokojom a uvedomila som si, že som na správnej ceste. Konečne som nemusela viac utekať! Znovu som našla dôveru v seba zistiac, že s trochou odvahy som schopná robiť viac vecí ako si myslím veci, ktoré bez povzbudenia komunity by som nikdy nebola schopná urobiť. Dnes mám pocit, že Ježiš skutočne vstáva vo mne vo všetkom, čo prežívam a dáva mi slobodu slúžiť s radosťou. Učím sa zo dňa na deň viac veriť, otvoriť sa, rozpoznať zázraky, ktoré Boh urobil v mojom živote. Ďakujem veľmi mojim rodičom, pretože ma podporovali v každom rozhodnutí a pretože sú dobrým príkladom pre mňa: spoločne sa modlia a zapájajú na ceste viery a služby.
|
Stampa questa pagina
