Som rada, že sa možem s vami podeliť o svoje životné skúsenosti. Volám sa Tecla a žijem v komunite už niekoľko rokov. Zaklopala som na dvere Cenacola predovšetkým kvôli problémom spojeným s drogami a alkoholom. V dospievaní som začala s prvými cigaretami, potom s kokainom a nakoniec s heroinom. Bol to zostup z kopca viac a viac smutný a tmavý. Keď som vstúpila do komunity myslela som si, že som drogovala, pretože som nebola schopná robiť nič iné, ale teraz viem, že droga bol spôsob, ako uniknúť od problémov v rodine, uniknúť pred sebou a pred svojou uzavretosťou a plachosťou.
Vyrastala som od útleho veku v normálnej rodine, kde mi nič nechýbalo a ako dieťa som bola spokojná a šťastná. Ale potom dospievajúc nedostatok prítomnosti mojich rodičov vždy zaneprázdnených prácou a ich rôzne hádky, ktoré viedli v praxi k rozvodu, mi dávali pocítiť samotu. Neverila som viac rodine a v to, čo mi povedali a tak som sa napĺňala množstvom hnevu voči nim a proti všetkým, ktorí mi ponúkali dobré veci, vzďalujúc sa tak stále viac a viac od ľudí, ktorí ma mali radi. Začala som dusiť svoje utrpenie vo večeroch mimo domu, v droge a alkohole, čím viac som napredovala, tým viac som si už nemohla pomôcť. Stratila som svoju dôstojnosť a nevážila som si viac sama seba, zrútila som sa. Bola som v rozpakoch z toho, čo som urobila svojej rodine. Po niekoľkých pokusoch dostať sa z tohto pekla sama, som spoznala komunitu. Neuvedomovala som si, čo to znamená začať cestu, ale vo vnútri som cítila akoby istotu, že to bolo to správne miesto. Po vstupe som mala čo robiť, pretože moja vôľa už aj tak bola zničená, cítila som sa akoby zaspatá, zmätená... ako keby všetko naraz na mňa padlo a nevedela som viac, kto som. Nemala som už svoje divné oblečenie, ktoré ma odlišovalo od ostatných, nemala som ani alkohol, ktorý mi pomáhal slobodne hovoriť, nemala som viac falošné istoty, ktoré som si vytvorila, aby som sa páčila svetu a ostatným... Teraz som konečne sama sebou, bola som to ja, ale som sa nespoznávala, nemala som sa rada. S pomocou sestier som sa naučila pomenovať to, čo som prežívala, vidieť a rozpoznať svoje chyby, naučiť sa ich prijať a bojovať s nimi. Bolo mi povedané, že v komunite sa modlí, ale bolo to divné pre mňa počuť o „ konkrétnej modlitbe“. Naučila som sa, že modlitba nie je len súkromnou chvíľou s Bohom, ale realizuje sa v láske, vo vzájomnom odpustení, učí sa zdieľať radosti a strasti môjho života. Našla som Ježiša vzkrieseného v mnohých malých gestách lásky, ktoré mi dali silu znovu niekomu dôverovať.
Dnes žijem v jednom dome, kde sú rodiny, deti, chlapci aj dievčatá a v tomto porovnaní života okolo seba vidím, ako veľmi ešte potrebujem rásť, aby som bola pokorná, láskavá a trpezlivá, schopná odpúsťať, čo ešte potrebujem zmeniť, aby som sa stala ženou schopnou milovať a slúžiť s vernosťou. Ale teším sa z mnohých zmien, ktoré sa udiali vo mne aj v mojej rodine. S mojím bratom, napríklad, sa vzťah úplne zmenil: môžeme zdieľať skúsenosti, sme schopní objať sa a povedať si, že sa máme radi a to je pre mňa veľké víťazstvo.
V denných ťažkostiach teraz spoznávam mocnú zbraň na ich prijatie, modlitbu a Niekoho, komu ich zveriť, Ježiša. Keď som bola „v smrti“, pri pomyslení na budúcnosť som cítila veľkú bolesť, videla som všetko čierne a teraz, keď sa zamýšľam nad budúcnosťou, vidím toľko otvorených ciest, po ktorých kráčať, cesty jasné a plné nádeje.
Som veľmi vďačná svojej matke, pretože miluje život a tak tvrdo bojovala a trpela pre mňa. Chcela by som zvlášť poďakovať Panne Márii za prvé roky v komunite prežité v Lurdoch, v jej blízkosti. V každej ťažkosti ma vzala za ruku a utešovala ma v najťažších chvíľach. Dnes som rada, že som nažive!
|
Stampa questa pagina
