Volám sa Gabriel a som z Argentíny. Som súčasťou tejto komunity už pár rokov. Moju rodinu, kde som sa narodil a žil až do svojich dvanástich rokov tvorí mama, otec, sestra a dvaja bratia, ktorí zomreli veľmi mladí. Alkohol a drogy boli súčasťou môjho každodenného života už od detstva. Môj otec bol závislý na alkohole aj jeho starší bratia boli závislí a nedbalí a toto negatívne vplývalo na môj rast. Prežil som veľa utrpenia, ktoré poznačilo moju mladú osobnosť. A tak som na jednej strane „dýchal“ temnotu, ale na druhej strane, z milosti Božej, jedna lampa vždy zažatá a so zreteľným a viditeľným svetlom objasnila moju cestu nenechajúc ma nikdy potopiť sa úplne v tme: bola to viera mojej matky.
Vo veku dvanástich rokov veľmi silný a intenzívny zážitok ešte viac poštval moju už aj tak nepokojnú myseľ: smrť môjho brata. V jednej chvíli s impulzívnosťou a hnevom som cítil rastúcu nenávisť k životu, svetu, budúcnosti, môjmu domovu, ľuďom, s ktorými som žil. Zaslepený týmito myšlienkami som hľadal niekoho, kto by bol za to vinný. Vybral som si Boha a obvinil som ho za tento stav. Nemohol som viac pochopiť ani moju matku, jej modlitbu aj ako a prečo táto žena by mohla ešte milovať a dôverovať Bohu. Rozhodol som sa utiecť z domu. Musel som utiecť od tohto utrpenia, od svojej rodiny, od ich neprávostí. Ulica sa stala mojím domovom a droga mojou ilúziou šťastia. Nechal som školu a začal som pracovať s myšlienkou zarábať peniaze a šanca stať sa „veľkým“ a samostatným sa stali mojou prvou a absolútnou túžbou.
Vždy som videl mojich bratov a sestru hádať sa pýtajúc si peniaze doma na svoje pôžitky a ja som chcel byť iný. Hľadal som svoju nezávislosť, chcel som si vystačiť sám. Teraz bez toho, aby som si to uvedomoval, hysterické a individualistické správanie, ktoré som zažil v rodine bolo aj mojim. Moje ambície a moja snaha o šťastie ma viedli na ceste, na ktorej som ani ja sám nepoznal cieľ. Pýcha a domnienka rozhodnúť sa ako žiť mi pomohli uveriť, že spoločne ja a droga, by sme mohli urobiť niečo dobré. Kostýmy ulice, hudba, alkohol, noční priatelia sa stali mojim smutným obzorom, mojim cieľom, mojim falošným pokojom. Spomínam si na dni, kedy som sa zobudil a rozhodol prestať a zmeniť všetko ale falošné ilúzie, ktoré som prežíval, ma oklamali. Cítil som sa zradený sám sebou neustále. S už aj tak zničenou vôľou môj výkrik zúfalstva sa zdvihol k oblohe. Dnes môžem povedať, že tak ako svätý Peter vo vodách ľadového mora v strachu a v zúfalstve, som volal oveľa silnejšie k tomu Bohu, ktorého som nenávidel: „Pane, zachráň ma; len ty ma môžeš zachrániť!“ a On mi okamžite podal ruku. Jeden kňaz, ktorého som poznal z obdobia dospievania, ma vzal so sebou a odviedol ma na to miesto, čo dnes by som nazval „Domov“ s veľkým písmenom „D“: Komunita Cenacolo. Od tej doby sa všetko vo mne zmenilo, obnovilo sa. Pamätám si jasne a s údivom na priateľstvo, ktoré som zadarmo dostal. V prvom období jeden chlapec „anjel strážny“, sa o mňa staral s veľkou pozornosťou. Prijať to bol môj prvý krok pokory: nebolo ľahké otvoriť sa a dôverovať mu. Všetky moje obavy a nedôvera ma predchádzali, ale pomaly žijúc blízko neho vidiac, že je pozorný a že sa o mňa stará som si uvedomil, že dobro existuje, je živé v týchto slovách a gestách. Rozhodujúcim krokom na mojej ceste bolo stretnutie s modlitbou, ktorá vo mne znovu prebudila radosť zo života stále viac intenzívnejšie. V mojich modlitbách bola samozrejme prítomná moja rodina a s úžasom asi po roku, môj otec sa opýtal, či by mohol prísť na skúsenosť do komunity so mnou. Tak som dostal dar môcť objať svojho otca, zažiť to odpustenie, ktoré iba Božie milosrdenstvo môže učiniť tak skutočným, intenzívným a dojímavým ... Raz ráno ma v kaplnke požiadal, aby som ho naučil modliť sa! Nedávno som mohol prežiť nejaký čas komunitnú skúsenosť s mojou matkou a dnes môžem dosvedčiť s radosťou, že som znovu našiel svoju rodinu, aj keď vzdialenosť ma od nich oddeľuje vo svojom srdci cítim istotu ich prítomnosti, ktorá nás spája spoločnou účasťou v tomto Pánovom diele.
Počas týchto rokov som vybudoval veľa krásnych a pravdivých priateľstiev cez rôzne úlohy a zodpovednosť, všetky dary, ktoré vo mne vyvolali revolúciu a skonkretizovali moju osobnosť. Cítim sa ako nový človek, oveľa istejší sám sebou, ktorý rastie a zreje v zodpovednosti za život a učí sa milovať. Sú situácie, ktoré ma aj naďalej udivujú, pretože som objavil novú časť seba, ktorá dnes je živá, modlí sa, miluje, darúva sa, raduje sa s jednoduchosťou dieťaťa a vážnosťou človeka, ktorý zapustil korene v jeho pravom rozmere, v Bohu a chce žiť s Bohom a pre Boha
Niekedy si myslím, že môj život je záhada, bol zranený a zažil dotyk, uzdravenie cez lásku k Bohu skrze cestu viery prežívanú v Cenacole!
Želám z celého srdca každému, kto bude čítať moje svedectvo, aby mohol byť obnovený a utvrdený vo viere, jedinom víťazstve schopnom poraziť zlo. Viera víťazí!
|
Stampa questa pagina
