Volám sa Maxime, mám dvadsaťtri rokov a som rád, že sa s vami môžem podeliť o svoj životný príbeh. Narodil som sa neveriacej matke a neveriacemu otcovi. Keď som mal asi dva roky, moji rodičia sa rozviedli. Moja matka, ktorá ma porodila vo veku dvadsiatich rokov, bola tehotná s mojou sestrou, ale bola zúfalá a brala drogy. Nikdy neštudovala a ocitnúc sa sama s dvoma deťmi, bolo pre ňu ťažké vychovávať nás. Počas prvých desiatich rokov svojho života som videl môjho otca len dvakrát alebo trikrát a to vďaka mojej matke, ktorá na tom trvala. Po nejakom čase sa situácia doma pre moju matku stala ťažkou a tak som išiel žiť s otcom na Martinik. Zo začiatku sa všetko zdalo príjemné, pretože som ho konečne mohol spoznať a byť s ním, ale situácia sa obrátila veľmi rýchlo.  Môj otec začal veľa piť a ťahal ma spolu s ním po baroch a diskotékach. Bol som s nezodpovedným otcom, ktorý v prvom rade myslel na to, ako uspokojiť svoje chúťky a až potom na svojho syna. V tomto období mi moja matka často písala listy a môj otec ich čítal s negatívnymi komentármi. Jedného dňa som dostal list, v ktorom mi moja matka povedala o svojom stretnutí s Bohom, ktorý prevrátil jej život. Bola šťastná, pretože konečne našla zmysel svojho života. Môj otec mi stále opakoval, že mama sa zbláznila a že Boh neexistuje. Keď som sa vrátil do Francúzska počas školských prázdnin videl som moju matku naozaj zmenenú. Mala úsmev na perách a zahŕňala ma darčekami, čo nikdy predtým neurobila. Nepoznával som ju, cítil som sa bezpečnejšie v jej blízkosti a tak som sa rozhodol nevrátiť sa viac k môjmu otcovi a od tej chvíle som ho už nikdy viac nevidel. Postupom času fakt, že moja matka sa zmenila mi vadil, pretože som ju nespoznával, často mi hovorievala o Bohu a nechápal som jej vysvetleniam. Slová môjho otca sa mi vracali do mysle a aj ja som si myslel, že sa zbláznila. Snažila sa vychovávať ma vo viere, odovzdávať mi dobré hodnoty, ale nechcel som ju počúvať a nahneval som sa hovoriac, že nechcem nič vedieť o Cirkvi ani o viere. V škole som mal veľa problémov a robil som hlúposti, aby ma iní videli a „milovali“. Na strednej škole som sa prvykrát stretol s drogou a okamžite som si myslel, že som našiel riešenie svojich problémov. S drogou som bol schopný robiť veci, ktoré by som nemal odvahu nikdy urobiť ako napríklad prekonať svoj ostych a uzavretosť. Moja matka čoskoro zistila, že som drogavo závislý a bála sa, aby som neskončil ako ona. Hovorila mi o následkoch z užívania drogy, vždy sme sa hádali a prostredie doma sa stávalo neznesiteľným a tak som stále viac utiekal hlbšie do drogy. Hádanie sa s mojou matkou mi ubližovalo a jediná vec, ktorá mi pomohla utiecť z utrpenia boli drogy. V šestnástich som začal kuchársku školu a ocitol som sa s ľuďmi staršími ako ja a aby ma prijali začal som predávať drogy. Mal som veľa kamarátov, konečne som sa cítil „veľký“, dôležitý, bol som vždy s nimi v uliciach a cítil som sa „nepremožiteľný“. Môj vzťah s rodinou sa stále zhoršoval: moja matka ma často „vyhodila z domu“, ja som sa stal agresívny a násilnícky ku nej ako aj k mojej sestre. Týmto spôsobom som sa zbavoval všetkého hnevu, ktorý sa neustále hromadil. Jedného dňa som sa musel vysporiadať so svojim životom: stratil som všetko, polícia ma zatkla a bol som odsúdený. V tej chvíli som si uvedomil, že toto bola iba ilúzia a že bez drogy som nemal žiadnych priateľov. Ale láska je večná: moja matka v tej chvíli ma zachránila a ponúkla svoju pomoc spoznajúc komunitu. Spočiatku som vstúpli akoby na výkon trestu, ale potom som si uvedomil, že som potreboval zmeniť svoj život. Bolo to ťažké, pretože sa tu modlilo a ja som odmietal kontakt s Bohom. Vždy som cítil vo svojom srdci, že existuje „niekto“, ale myslel som si, že Boh je zodpovedný za moje utrpenie. Bol som si tiež vedomý toho, že nasledovať Boha znamená vzdať sa potešenia, ktoré ponúka svet.
Dnes, vďaka ozajstnému priateľstvu bratov, môžem dosvedčiť, že ten Boh, ktorého som odmietal, neodmietol mňa, ale som ho stretol a prijal v mojom živote. Naučil som sa prijať utrpenie v mojom živote a neutekať od mojich slabostí, prijímajúc sa a milujúc takého, aký som. Znovu som vybudoval čistý a úprimný vzťah s mojou rodinou a som obzvlášť rád, že niekoľko mesiacov po mne, aj moja sestra, ktorá brala drogy, vstúpila do komunity. Prvýkrát som bol pre ňu dobrým príkladom, skutočným starším bratom. Na Veľkú noc tohto roku som požiadal a prijal sviatosť krstu a bol som rád, že som dostal veľký dar viery spolu so svojou sestrou. Bol to veľmi silný moment: teraz mám pocit, že som súčasťou rodiny, ktorá je ešte väčšia, Cirkvi a cítim, že tú lásku, ktorú som hľadal v očiach druhých a v materiálnych veciach, som teraz naozaj našiel: spoznal som lásku Boha Otca.
Ďakujem Bohu za všetko, čo som vo svojom živote prežil, pretože bez toho by som ho asi nikdy nestretol. Dnes som šťastný, že žijem a verím!
|
Stampa questa pagina
