|
Som Barbara a pár rokov žijem v Komunite Cenacolo. Vyrastala som spolu s mojimi troma sestrami, mojim otcom a mojimi starými rodičmi, pretože moji rodičia sa rozviedli, keď som mala tri roky. Trpela som tak kvôli neprítomnosti mojej matky, ale nemala som sa s kým porozprávať, pretože v mojej rodine nebol žiadny dialóg a tak som všetko držala a dusila vnútri seba a bolo to pre mňa normálne. Moja rodina nebola kresťanská, ale plná predsudkov voči viere a tým, ktorí sa modlili, no aj napriek tomu sme prijali dar krstu. Moji starí rodičia sa snažili odovzdať nám základné hodnoty života, ktoré v rokoch môjho rebelstva som odkladala nabok, ale dnes cítim, že boli hlboko pravdivé: vzdelávanie, význam práce a vôle. Môj otec bol „otec majster“, ktorý pil a stal sa násilný, závislý na peniazoch a ľahkých zábavách. Vyrastala som vo veľkom strachu, cítiac sa viac a viac utláčaná a sama. Prežívala som zmiešané pocity nenávisti a lásky k nemu a to aj napriek ranám, ktoré mi spôsobila jeho osobnosť. Moja túžba po láske bola väčšia a tak som si začala dávať masky „tvrdej dievčiny“, „divošky“, presvedčená, že tak by ma prijal a miloval. Namiesto toho vyrástol odpor k mojej matke, ktorú som považovala za „slabú“, ale teraz uznávam, že bola veľmi skromná a silná. V deviatich rokoch som začala s cigaretami, aby som sa potom po pár rokoch „hodila“ na marihuanu a zmesi tvrdého alkoholu a liekov. Spomínam si, že som si nevedela stanoviť hranice: Úplne som sa zničila, len aby som necítila tú bolesť, ktorú som nosila vo vnútri klamajúc sa, že mi je dobre. Môj hnev rástol a doma som sa nevedela viac ovládnuť. V spoločnosti, v ktorej som bola, som si veľmi skoro vyslúžila „odhad stima“ všetkých konaním mnohého zla okolo. V šestnástich som často nebývala doma: vyhlasovala som svoju „slobodu a nezávislosť“ a tak domov a rodina boli pre mňa úzke. Začala som s heroínom a kokaínom až dokiaľ som sa neocitla vo väzení a v tej chvíli môjho života som silno cítila potrebu blízkosti svojej rodiny, najmä mojej matky, ale už aj tak som spálila všetko okolo seba. A tak hneď, keď ma prepustili, nemala som silu pokoriť svoju pýchu a znovu som začala s heroínom spolu s otcom môjho syna, s ktorým som žila päť rokov. Bol to zlý vzťah, odsúdený na zánik. Ale v mojom slepom sebectve Pán už otvoril cestu: daroval život môjmu synovi Gabrielovi, teraz dvadsaťjeden ročnému, bolo to najsprávnejšie a najdôležitejšie rozhodnutie v mojom živote, aby mi potom v budúcnosti bola spásou. Počas tehotenstva aj rok a pol po jeho narodení som bola čistá a bola som spokojná, že som mama, ale potom sa tiene minulosti opäť vrátili a začala som piť. Vo výchove môjho syna som urobila toľko chýb a kúsok po kúsku som bola ako môj otec: matka, ktorá pila, chýbala v rodine a bola autoritatívna. Potom sa stalo niečo veľmi vážne v našom živote, čo mi prinieslo veľa bolesti a v tej chvíli som cítila ťažobu zo zlyhania v celom svojom živote a to najmä ako matka. Vtedy som pocítila blízkosť svojej sestry Mileny, ktorá sa obrátila pred niekoľkými rokmi a ktorá sa snažila priviesť ma bližšie k Bohu uvedomujúc si, že On bude mojou spásou. Povzbudzovala ma, aby som išla do Medžugoria s mojím synom a na tomto mieste po prvýkrát v živote som cítila veľa pokoja vo svojom vnútri. Tam sa udialo malé obrátenie a od tej doby Panna Mária zásadne zmenila naše životy.
Môj syn sa rozhodol v tých dňoch, keď sa vrátil domov, stráviť jedno obdobie v komunite, pretože bol veľmi naštvaným a zraneným chlapcom. Po týždni od jeho vstupu mi bolo povedané, že bojuje, ale ak by som vstúpila aj ja možno toto by mu dalo silu zostať. Nebolo pre mňa jednoduché „všetko zanechať“, pretože som bola presvedčená, že to nepotrebujem. Rozhodla som sa vstúpiť a po dlhý čas som bojovala so svojím hnevom, svojimi názormi a podozreniami ... ale túžila som znovu vybudovať vzťah s mojím synom.
Cítim poďakovať sa komunite a ľuďom okolo mňa, pretože mali veľa zrelosti a trpezlivosti. Často som utekala od práce a hľadala útočisko v kaplnke a tam Pán od začiatku mi dal vidieť svetlo, aby som pochopila, že v komunite budem spasená. Pred Ježišom v Eucharistii som naberala sily a postupne sa môj hnev premenil na pokoj. Začala som nachádzať zmysel môjho života a prijať svoj príbeh odpustením sama sebe ale aj odpúšťajúc ostatným. Bola to cesta uzdravenia a hlbokých zmien, ktorá stále pokračuje. Ďakujem Bohu zato, že mi umožnil spoznať Cenacolo. Teraz môj syn, potom ako sa nadýchol a prežil dobre čas strávený v komunite, žije svoj život pokojne vo svete a ja naopak som ostala tu. Toto moje rozhodnutie vychádza z toho, že sa mám dobre, keď žijem jednoduchý a bohatý život na kresťanské hodnoty, ktoré ma vedú nebyť viac sebeckou, ale radovať sa z toho, keď môžem vo svojej maličkosti byť oporou pre druhých. Dnes sa moja radosť rodí z malých každodenných vecí, ktoré sa snažím robiť dobre a nie v hľadaní tých veľkých, ako to bolo v minulosti. Dnes žijem svoj život naplno, pretože napriek všetkej svojej úbohosti sa cítim prijatá a milovaná Bohom ako dcéra.
Moje meno je Lukáš a pochádzam z Maďarska. Ďakujem Bohu, pretože vstúpiac do komunity On prišiel do môjho života bez hodnôt. Ďakujem aj svojim rodičom, ktorí sa nebáli vychovávať ma ku kresťanskému životu: už ako dieťa som bol schopný rozpoznať dobro a zlo. Spomínam si, že v prvých rokoch školskej dochádzky moji spolužiaci sa mi posmievali, keď som sa snažil brániť Božie meno v ich rúhaniach. Nebolo ľahké bojovať za to, v čo som veril, ale vždy som sa snažil byť priateľský ku každému a nehanbil som sa za seba, pretože aj v ťažkých chvíľach tu bola moja rodina, ktorá mi pomohla a poradila. V trinástich rokoch som išiel študovať do iného mesta, kde som sa zo začiatku priatelil s každým. Snažil som sa využiť svoj voľný čas na užitočné zábavy a mohol som rásť v hodnotách, ktoré na mňa preniesli. Ale časom som zistil, že moji priatelia neboli ku mne úprimní, kým som ja dával bol som priateľom, ale v ťažkostiach ma opúšťali. Cítil som sa sám tvárou v tvár provokáciám a ponižovaniu, nevedel som, ako sa s nimi vysporiadať, videl som len svoje limity a svoju citlivosť. Nebol nikto, komu by som veril, zdieľal sa a oslobodil od zlých myšlienok a hnevu. Začal som prežívať strach byť dobrým. Po šiestich mesiacoch som sa vrátil späť do môjho rodného mesta. Nikdy som nechcel byť slabý, ktorého by iní nechali bokom, chcel som byť prijatý ostatnými. Hľadal som šťastie, ako toľko mladých ľudí v radovánkach, ktoré mi svet ponúkol a bolo ľahšie žiť zlo ako dobro. Spoznal som mnoho chlapcov, ktorí už brali drogy a ktorí boli v mojich očiach slobodní a bez strachu, ale nevedel som nič o tom, čo naozaj prežívali a cítili vo svojom srdci. Môj jazyk bol špinavý, hovoril som len lži, nechodil som do školy a keď som tam išiel, urobil som neporiadok, aby som vyprovokoval profesorov. Nebol som slobodný k priateľom ani k dievčatám, maskoval som sa opilstvom, aby som bol skvelý a silnejší, úplne popierajúc sám seba a svoju pravú osobnosť. V týchto rokoch zúfalstva moja sestra, ktorá sa vyslobodila z otroctva drog vstúpiac do Cenacola, navrhla mi urobiť aspoň krátku skúsenosť v komunite. Cítil som, že to potrebujem, pretože som bol unavený z toho všetkého, z rodičov, priateľov ale predovšetkým z toho, že som nebol sám sebou: bol som unavený zo svojich masiek.
Keď som vstúpil do Cenacola, pripadal som si ako v rodine, ktorá prijíma všetkých tých, ktorí hľadajú naozajstný život, ktorý konečne dáva zmysel, ale bolo mi ťažké prijať, že aj ja som sa musel zmeniť. Môj „anjel strážny“, ten chlapec, ktorému som bol zverený od začiatku, bol ku mne úprimný a pravdivý a nehanbil sa za seba. Bol mi nablízku ako verný priateľ po dobu dvoch mesiacov: zo začiatku som sa s ním veľakrát pohádal, pretože som chcel mať vždy pravdu, ale nakoniec som cítil, že sa niekto o mňa stará. Naučil ma, aby som viac nedržal v sebe to, čo som prežíval, aby som to neskrýval, aby som to zdieľal a stal sa slobodným. Pomaly som začal jasne vidieť chyby, ktoré som urobil, spoznávať sám seba a aj keď moja pýcha bola na začiatku silnejšia ako moja vôľa, nemal som viac šancu uniknúť. Okolo mňa boli iba chlapci, ktorí ma mali radi, ktorí ma sledovali a rozpoznávali, kedy som sa necítil dobre, pretože aj oni prežili tie ťažké chvíle. Nebáť sa povedať si pravdu a úprimne komunikovať svoje skúsenosti tým, ktorí kráčajú so mnou, som našiel tú správnu cestu.
Vďaka komunite som prežil jednu skúsenosť, o ktorej som ani nesníval: podieľal som sa na biblickom muzikáli „Credo“, ktorý rozpráva o živote Ježiša, prvýkrát som sa naučil tance a musel som vystúpiť na pódium pred toľkými ľuďmi. Spočiatku som si myslel, že nie som toho schopný, pretože pred komunitou by som musel byť opitý, aby som bol schopný urobiť také veci, ale takto som sa zbavil strachu. Prekonávanie sa, zriekanie sa, jednota v priateľstve, jednota a modlitba, ktoré sa prežívaju počas nácviku muzikálu mi dali toľko radosti a uzdravili toľké obavy. Snaha ostatných mi pomohla neodradiť sa v chvíľach, keď sa veci nevyvíjali tak, ako som chcel.
Pred Ježišom v Eucharistii cítim, že moje rany sa hoja. Priateľstvá vybudované v komunite sú pravdivé, dajú mi silu, oporu a bezpečenie.
Ďakujem komunite, pretože sa učím byť neustále dobrý prežívajúc to, čo mi život ponúka so zrelosťou, prijímajúc všetko ako dar. Som rád, že môžem svedčiť, že dnes je môj život konečne naplnený a reálny, v smútku a v radosti. Túžim ho prežívať dobre, ako najlepšie viem, každý deň.
|
Stampa questa pagina
