|
Svedectvo dona Ivana - nedeľa ráno
V Chorvátsku sme tento rok oslávili 20 rokov komunity, bol to krásny okamih. Sledujúc mnoho ľudí, biskupov, kardinálov, ktorí prišli na tento kopec v týchto dňoch, aby sa modlili s nami s túžbou otvoriť domy v ich krajinách. Musíme poďakovať Panne Márii, ktorá nás má veľmi rada a pomáha nám v ťažkých chvíľach ako napríklad, keď vypukla vojna v Chorvátsku. Ďakujem Matke Elvíre, ktorá mala odvahu zostať tam počas vojny, zostala, aby sa modlila, otvorila svoje srdce, darovala sa a dovolila, aby jej Panna Mária dala potrebnú silu k uskutočneniu tohto kroku, prísť a otvoriť domy v potrebnom čase, ťažkom, veľmi ťažkom pre nás.
Keď som vstúpil do komunity v roku 1994, moje mesto bolo bombardované, moja matka a moja sestra boli doma keď padali bomby, dvaja bratia vo vojne a ja som drogoval. Keď som sa stretol s Matkou Elvírou, bol som dva mesiace v komunite a ona ma vzala do Talianska. Premýšľajte o tom, koľko bolesti som prežíval vo vnútri zanechajúc priateľov, súrodencov, domov, matku ... aj keď som bol závislý, prežil som mnoho utrpenia. Bol to silný úder v mojom vnútri a cítil som sa vinný za to, že som urobil veľa nesprávnych vecí v živote. Keď som prišiel do materského domu zakaždým, keď v kancelárii zazvonil telefón som sa bál, pretože som si myslel: „Kto vie, pravdepodobne volajú z Chorvátska, lebo sa niečo stalo“. Trvalo to mesiace. Koľko hnevu som nosil v sebe, pretože som urobil chybu v živote, pretože som urobil, čo som urobil, pretože nie som s nimi, ale nebol som sám. Myslím, že všetci chlapci z Chorvátska, ktorí tu prichádzali v tom období, nosili v sebe tie isté myšlienky. Bol to pre nás naozaj čas veľkého utrpenia.
Keď hovoríme o naozajstnom priateľstve a pozerám sa na svoju komunitnú cestu, uvedomujem si, aký je Boh dobrý ku nám. Bolo by príliš neskoro, aby Boh očakával, že sa staneme pravdivými, že sa staneme dobrými priateľmi, aby nás zachránil! Keď si spomeniem na svoj prvý rok v komunite, pamätám si veľa príhod o priateľstve, ale nie tak pravdivom a čistom, ale aj napriek tomu vo mne zanechalo niečo, dalo mi silu.
Pamätám si, že tu v Saluzze sme boli dvaja Chorváti a šesťdesiat Talianov a ja som nehovoril ani slovo po taliansky, bol som plný hnevu, ťažkosti zo starého života a spomienok na bomby, ktoré padali. Veľmi som trpel vo svojom vnútri. Prvú zodpovednosť, ktorú mi dali, aby som sa trochu morálne zdvihol, bola zodpovednosť za zametanie okolo domu. Povedali mi: „V sobotu popoludní, keď sa chlapci osprchujú, môžeš rozdať metly a každému povedať, kde okolo domu bude zametať“. Bol som veľmi šťastný: už od pondelka rána som čakal na sobotu, na okamih, kedy môžem riadiť. Potom prišla sobota a chlapci, ktorým som mal dávať príkazy, tam neboli. Bol som ešte viac nervózny, chodil som na metri štvorcovom s metlou v ruke, nechápal som, kde sú. Potom mi gestami vysvetlili, že Giorgio, ktorý mal na starosti les, zobral preč všetkých chlapov dokončiť svoju prácu. Bol som veľmi nahnevaný na toho Giorgia, nemohol som sa dočkať, až sa s ním stretnem a zbijem ho. Chlapci sa vrátili späť z lesa v to popoludnie všetci šťastní, pretože oni pracovali, boli unavení a ja plný hnevu som sa išiel s ním hádať, povedal som tiež pár škaredých slov v chorvátčine. Všetci chlapci sa zastavili pred bránou, pozerali sa na mňa a Giorgio urobil krok dopredu - nikdy nezabudnem na výraz v jeho očiach a tvári: bol to veľmi pokojný chlapec a s úplným pokojom uhasil hnev v mojom vnútri - urobil ešte dva kroky dopredu, objal ma a povedal mi: „Vieš, že ťa mám rád a je mi to ľúto, už to nikdy neurobím. Skutočne som netušil, že je to pre teba tak dôležitá vec!“ A objal ma ešte silnejšie. Na ulici som bol zvyknutý na to, že ak na mňa niekto zdvihol hlas, ja som ho zdvihol ešte viac, keď som niekoho udrel, on mi to vrátil dvojnásobne, takže jeho správanie sa ma hlboko dotklo. Bol som prekvapený, chladný, stratený v tom okamihu. Dnes, keď si spomínam na tieto chvíle viem a verím, že v tých očiach, v tej tvári a v tomto objatí, bol živý Boh. Giorgio bol päť rokov v komunite a každú noc vstával o druhej, aby sa modlil. Bol to chlapec, ktorý zostal v komunite ako služobník lásky, aby mohol prijať nás chlapec, ktorý mal Boha v svojom srdci a ja v hĺbke srdca verím, že v tom geste skutočného priateľstva bol prítomný živý Boh. Ježiš sa začal so mnou stretávať v komunite bez toho, aby som vedel, že je to On. Giorgio mi rozprával o Bohu, nehovoril mi o Ježišovi: daroval mi ho; komunita žije z týchto gest lásky.
Ako povedali v muzikáli: „Aj ja chcem byť ako Ježiš,“ povedal som si pre seba: „Aj ja chcem byť ako Giorgio.“ A z tohto dôvodu som ostal v komunite a prosím vás o odpustenie aj v mene kňazov za každý krát, keď nie sme dostatočne schopní dať vám živého Boha, ktorý sa sám darúva týmto spôsobom, ako sme sa naučili v komunite. Čoskoro budeme prežívať rok viery a som si istý, že sa bude písať veľa kníh, bude mnoho významných konferencií, mnoho myšlienok, nad ktorými sa budeme zamýšľať, kráčať, modliť sa, celá Cirkev sa vydá na cestu a ja ako kňaz, posledný z posledných, najchudobnejší z chudobných, dám svoj príspevok do toho všetkého, pretože som sa naučil prostredníctvom jednoduchých gest, ako toho Giorgiovho, že Ježiša stretneme na kolenách, kľačiac hodiny a hodiny pred Ním
Je jedno krásne svedectvo Matky Elvíry na videu, kde hovorí: „Uvedomila som si, že keď sa modlím som lepšia, trpezlivejšia, lepšie chápem ostatných, som viac ústretovejšia, som schopnejšia milovať.“ Recept je tento: byť pred Ježišom nás skutočne robí schopnejšími, lepšími, otvorenejšími na konanie skutkov služby, lásky, dávanie sa nášmu susedovi a živému Bohu. Túžim byť kňazom schopným ponúknuť každému možnosť stretnúť živého Boha. Aký je to dar! A pre vás rodičia túžim a modlím sa za vás, aby ste mohli darovať vašim deťom nie autá, nie veci, nie diplom, školy, ale živého Boha. Zamylite sa nad tým, aký recept máme, jednoduchý recept: kľakňi na kolená a budeš lepší, schopnejší gest lásky, ako to Giorgiove, budeš schopnejší darovať živú lásku, živého Boha a zo srdca želám túto vec sám sebe, mojim bratom kňazom a každému z vás.
|
Stampa questa pagina
