Sestra Claudia

Ty si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem. (Iz 43,4) Tu som: som sestra Klaudia a dnes žijem v Komunite Cenacolo ako Sestra Misionárka Vzkriesenia. Keď som prišla do komunity mala som dvadsaťdva rokov, bola som zmätená, slabá a hľadajúca. Som veľmi vďačná mojej rodine, pretože od malička mi hovorili o Ježišovi a Márii, zapojili ma do farského spoločenstva a môžem povedať, že už od detstva oratórium bolo mojim druhým domovom, kde som rástla v zdravom prostredí. Vedela som, že Ježiš existuje, je priateľom stále prítomným a rozprávala som sa s Ním už odmalička. Žiť dobre ma ochránilo od prežívania zla, ale v srdci som často krát trpela samotou a necítila som sa sledovaná mojimi rodičmi. Môj otec mi rozprával o tom, že sa zobrali veľmi mladí a keď som sa narodila cítili sa nezrelí a neschopní vychovať dcéru. Aj napriek tomu mám pekné spomienky na svoje dospievanie, pekné priateľstva, ktoré ostali, pretože boli vybudované vo svetle, veľa pekných dní strávených z priateľmi z farnosti mnohými aktivitami, robiac dobrovoľníka v domovoch dôchodcov a s handikepovanými. Ale všetko to dobré, čomu som sa venovala bolo len navonok, pretože potom v rodine som sa hádala, v škole som sa veľmi málo snažila a nebrala som štúdium vážne, mojej sestre som predkladala veľa prednášok, ale nevenovala som jej svoj čas. Dospievajúc som dospela k tomu, že sa nikdy nevydám, nevytvorím si peknú kresťanskú rodinu s mnohými deťmi. Mala som snúbenca, ktorého som mala rada, ale v mnohých momentoch som cítila, že to nebolo skutočné dobro, neboli sme šťastní; pochopila som, že naše byť spolu ma uzatváralo, limitovalo moje túžby, túžila som po niečom viac. Tak sme sa rozišli a po tom všetkom som prežila obdobie silného utrpenia, cítila som sa sklamaná, nespokojná so životom, ale nevedela som čo robiť ani kam ísť. Vďaka Bohu som volala k Nemu prosiac o pomoc a cítila som, že Ježiš mi hovorí v srdci: „Neboj sa, som s tebou, milujem ťa.“ Bolo to v tej chvíli, keď ma jedno dievča pozvalo na stretnutie v Komunite Cenacolo. Bol to veľmi silný moment. V sestre Elvíre som videla jednoduchú a rozhodnú ženu, ktorá mala niečo naučiť ma, aby som sa stala opravdivou ženou. Hneď som požiadala komunitu o prijatie na skúsenosť na jeden mesiac. Počas tohto mesiaca som videla mnoho iných dievčat, ktoré aby sa zbavili rôznych problémov sa vydali na dlhú komunitnú cestu založenú na modlitbe, práci a skutočnom priateľstve. Počas tejto cesty som aj ja spoznala svoje slabosti, chyby a rôzne konkrétne úlohy, ktoré som dostala počas revízie života boli veľkou pomocou, aby som sa naučila prekonať ich. Chápala som stále viac, že kresťanský život je život pravdivý, kde je potrebné byť pravdivý predovšetkým sám k sebe a nielen robiť veci navonok. Svetlo modlitby dovolilo Ježišovi uzdraviť moje srdce, moje city a dalo mi silu byť lepšia k druhým. Prežívajúc a rozhodnúc sa deň po dni skutočný hlboký život v Komunite, sa znovu prejavil v srdci ten hlas, ktorý povoláva. Stále viac som sa zamilovala do Ježiša a do tohto jednoduchého života modlitby a bratskej lásky. Spoznala som Ježiša schopného pomôcť znovu vstať mnohým mladým so zraneniami oveľa hlbšími od tých mojich, Ježiša, ktorý koná uzdravenia, zázraky, Ježiša živého, ktorý ma volal odpovedať tejto jeho láske, ktorou som sa cítila obklopená a pohltená . Tak som teda poprosila môcť nastúpiť cestu zasväteného života. Od tohto dňa som sa konečne cítila slobodnou ženou. Dnes som šťastne vydatá za Ježiša, zomrelého a vzkrieseného pre mňa a zdá sa mi, že Komunita Cenacolo, v ktorej žijem je riekou plnou života, lásky, radosti, pokoja, ktorá tečie intenzívne a ktorou som bola ohromená. Musím sa len s dôverou a pokorou odovzdať, prežívajúc každodennosť s veľkosťou srdca a lásky pre darovanie všetkým. Cítim sa privilegovaná, že som bola povolaná medzi „prvé“ Sestry a mať Matku ako Elvíra, ktorá nás sleduje, miluje a vychováva v škole Božej lásky. Počas týchto rokov cítim, že som dostala stonásobne viac od Boha po maličkom áno, ktoré som mu vyslovila. Veľkým darom pre mňa bolo žiť mnoho rokov v misii v Bahia v Brazílii s deťmi ulice. Boli to roky plné života, lásky darovanej ale predovšetkým obsiahnutej.  Videla som prijímať prvé dievčatko medzi nás a dnes ich máme osemdesiat! Misia otvorila moje horizonty, rozšírila moje srdce tváram detí, dospievajúcich a chudobných, ktorých som stretla a naučila ma milovať a pre ktorých neustávam darovať život a modliť sa. Dnes žijem v Dome Formácie s ďalšími dievčatami, ktoré túžia s vďačnosťou odpovedať na Božie volanie. Je to pekné kráčať spolu, budovať medzi nami skutočné priateľstvá, aby sme prežívali jednotu a aby sme rástli v konkrétnej láske k Ježišovi a ku tým, ktorých nám On chce zveriť. Skutočne môžem svedčiť, že Pán povolajúc ma nasledovať Ho, nič mi nezobral: dnes sa cítim oveľa viac bohatšia ako včera a každý deň zakúšam, ako hovorí náš Pápež Benedikt, že „Pán, keď povoláva nezoberie nič, ale daruje všetko.“

Stampa questa pagina