Volám sa Denis, mám dvadsaťdva rokov a pochádzam zo Slovenska. Som šťastný, že sa môžem s vami podeliť o radosť z nového života znovu nájdeného v Komunite Cenacolo.
Vyrastal som v rodine kde od malička spolu s mojim bratom sme dostali veľmi veľa pozornosti; všetko, čo sme potrebovali, sme mali. Môj otec, p rofesor, spolu s mojou mamou sa veľmi snažil dať nám dobrú výchovu. Moji rodičia, prežívajúc mladosť počas komunistického režimu, chceli mi dať všetky možnosti a veci, ktoré si oni nemali možnosť užívať. Od malička som sa mohol venovať športu, ísť na dovolenku do rôznych krajín, moji rodičia ma stále vozili do školy autom... mal som všetky tie veci, o ktorých moji spolužiaci snívali, ale nemohli ich mať. Často krát práve preto som sa cítil odlišný od druhých a bolo mi ťažko podeliť sa s nimi o zážitky, pretože som sa cítil nepochopený. Pre šport som musel preskočiť rok základnej školy, aby som bol prijatý do tímu, teda som išiel z druhého ročníka hneď do štvrtého. Moji rodičia boli na mňa pyšný, veľa krát ma porovnávali s druhými za to ako som robil lepšie veci a aký som bol dobrý, ale byť v triede i v tíme so staršími začal som sa cítiť menejcenný: hanbil som sa, keď ma moji rodičia prišli vyzdvihnúť každý deň do školy, aby videli každý tréning. V škole som trpel pre mnohé ponižovania a veľakrát si zo mňa druhí uťahovali, ale doma som nechcel nič povedať zo strachu a hanby. Mal som strach ostať sám, bez priateľov a tak som začal skrývať pravdu prvými klamstvami a prvými zlými rozhodnutiami. Na strednej škole som sa rozhodol, že viac nebudem trpieť pre vzťahy s druhými a nasadzoval som si stále viac „masky“. Chcel som byť v centre pozornosti a nie viac ten ponižovaný, chcel som byť silným a nie slabým, chcel som byť tým, o ktorom druhí hovoria s rešpektom. Takto veľmi ľahko som padol do ťažkých drog, zničil som sa a bo som veľmi zmätený. Nemal som viac túžby a veril som, že dobro, spravodlivosť a hodnota lásky viac neexistuje. Moji rodičia, keď odhalili, kým som sa stal, nemohli tomu uveriť! Sklamal som ich a po prvýkrát som videl plakať môjho otca, ktorý hľadal pomoc v modlitbe.
Stretnúc Komunitu dôverovali radám ostatných rodičov a aj keď s veľkými ťažkosťami prijali postoje rozhodné, čisté a „tvrdé“, aby ma potlačili vstúpiť: dnes verím, že toto bolo najväčším darom, aký mi dali.
Mal som mnoho vecí v živote, ale odhalil som, že mi chýbala tá najdôležitejšia: priateľstvo s Bohom. Veľmi ďakujem chlapcom, ktorí ma prijali, keď som prišiel k bránam Komunity. Začal som svoju cestu s entuziazmom, pretože som cítil, že to, čo mi predkladali bolo nakoniec to, po čom som v vždy túžil. Pomaličky som znovu vybudoval svoj charakter prevychovaním sa k prijímaniu, k dôvere, k tichu, ku opravdivému životu. Bol som fascinovaný a zvedavý spoznať Boha: mnohí mi hovorili, že život sa mení na kolenách, že modlitbou sa srdce uzdravuje od zranení, ktoré som začal odkrývať. Pred Eucharistickým Ježišom som sa naučil pozerať na seba a na to, čo prežívam, Božími očami. Aj keď moje dôvody ma viedli k prežívaniu pýchy a nechápaniu prečo som musel robiť veci, ktoré som si myslel, že nemajú zmysel, neprijímajúc to, čo mi bolo povedané s ospravedlnením, že „ja som odlišný od druhých“, pred Ježišom som nemohol byť falošný. Veľakrát ešte aj dnes mám strach povedať pravdu druhým, byť osobou, ktorá vie prežívať a pýtať obetu, ktorá vie trpieť pre dobro, ale táto ťažkosť mi pomáha cítiť potrebu modlitby.
Minulé leto som bol súčasťou skupiny, ktorá robila muzikál a tak som mohol prežívať mnoho významných skúsenosti z viery: v Medžugorí, na svetových dňoch mládeže v Madride, v Krakove... Uvedomil som si, aký je vzácny životný štýl, ktorý mi ponúka Komunita, pretože je práve toto, čo Cirkev predkladá mladým: prežívať spoločenstvo pravdy, byť pevní vo viere a mať úprimné priateľstvo s Ježišom, aby sme boli skutočnými priateľmi navzájom. Aké je to pekné môcť zakúšať všetko toto nezištne, v každodennom živote. Mojou túžbou dnes je, aby druhí pocítili, že Boh ich miluje a stať sa dobrým človekom, schopným milovať a dôverovať tomu, kto ma má rád.
Ďakujem Komunite a Matke Elvíre za to, že ma prevychovala, aby som bol skutočným a dobrým človekom a za všetky dary, ktoré som dostal počas svojej cesty. Ďakujem, Ježišu, za obrátenie mojej rodiny, za všetkých priateľov, ktorých som našiel a za radosť, že sa cítim milovaný.
|
Stampa questa pagina
