Som Annalisa a pochádzam z provincie Belluno; už pár rokov žijem v Komunite Cenacolo spolu so svojim synom Dylanom.
Prvé spomienky, ktoré mám na svoje detstvo sú pozitívne: cítila som lásku mojich rodičov a bola som šťastná. Od deviatich rokov pre mnoho situácii prežívaných v rodine sa začalo tmavé obdobie môjho života. Spomínam si aj na hádky a negatívne pocity, ktoré som prežívala, ale nebola som schopná ich vyjadriť a podeliť sa s tým, čo ma zraňovalo. V škole som sa často izolovala od spolužiakov pre to, čo som prežívala. Dospievaním boli aj väčšie ťažkosti čeliť nátlaku, ktoré som niekedy obdržala pre môj uzatvorený a citlivý charakter. Často som mala strach a nemajúc kresťanskú výchovu v rodine, v mojich temných chvíľach som nerobila nič iné, len prechovávala napätý hnev voči druhým. Trend prehnanej introspekcie ma viedol k zamysleniu sa nad tým, že som nikdy neuzdravila niektoré zranenia. Zlá túžba byť inou bola stále silnejšou, chcela som sa premeniť za každú cenu. Obdivovala som ľudí, ktorí sa zdali „silní“ a chcela som byť ako oni. Chodiac na strednú školu rástla možnosť spoznať zlé spolužiačky a tam som začala zanestetizovať svoje svedomie a svoju pamäť so všetkým, čo som mohla: najprv s alkoholom, potom povrchnými vzťahmi a nakoniec drogou. Prebúdzala som sa ráno s ťažkosťou v srdci, ktorá ma tlačila. Vedomá si toho, že zraňujem svojich rodičov, ktorý už začínali mať nejaké tušenie, snažila som sa udržať si na nich masku „dobrého dievčaťa“, stanúc sa tak odborníkom v klamstve. Spomínam si ale, že v najtemnejších momentoch som volala Boha, zvlášť vtedy, keď som sa cítila sama. Potom svetlo prišlo do tmy: narodenie môjho syna. Pre lásku k nemu som zvládla byť čistou na nejaký čas, ale potom som padla ešte oveľa hlbšie. V tomto období som sa dotkla dna: cítila som sa stále viac prázdnejšou a padnutou tak ako dcéra aj ako matka, tak ako priateľka aj ako spoločníčka.
Moja mama vedomá si mojej situácie a po tom, ako prežila obrátenie, mi ponúkla púť s celou rodinou do Medjugoria. Bol to zlom v mojom živote, mala som istotu, že ten Boh, ktorého som vzývala v ťažkých momentoch existuje skutočne a že má Matku, ktorá ma miluje: Máriu. Zúčastnila som sa jedného svedectva chlapcov v Cenacole, v Tábore života, a odvtedy príchod do komunity bol veľmi rýchly.
Dnes ďakujem celým srdcom mojim rodičom, pretože som ich videla skutočne zjednotených v boji, aby som vstúpila a toto mi prenieslo silu, aby som sa rozhodla pre dobro.
Hneď po vstupe som dýchala ovzdušie „domova“; necítila som sa viac odlišná ani sama a vďaka môjmu „anjelovi strážnemu“, dievčaťu, ktoré ma prijalo a staralo sa o mňa, som začala cítiť skutočné priateľstvo. Nie vždy bolo ľahké pochopiť, že za každým bratským napomenutím bolo hľadanie môjho dobra, ale dôvera rástla stále viac. Pomaly som sa naučila podeliť sa v pravde s tým, čo mi prinášalo utrpenie o mne alebo o prežitých situáciách, otvárajúc tak svoje srdce pravde. Bolo ťažké konfrontovať sa s mojou falošnosťou ale príklad mnohých dievčat, ktoré slobodne hovorili o svojich chybách mi pomohol pochopiť, aké veľké je Božie Milosrdenstvo. Vždy, keď som urobila chybu a povedala som to, mala som skúšku dobra ľudí okolo: zachovali si svoju dôveru vo mňa a toto uzdravilo mnoho rán a strach, ktorý som nosila vo vnútri.
Dnes sa cítim privilegovaná aj za všetko to, čo sa môžem naučiť o výchove detí; je to ozaj poklad, ktorý dostávam a ktorý mi pomáha každý deň vo vzťahu s mojim synom. Ďakujem nekonečne komunite, pretože mi dáva nástroje na zmenu a za prenášanie kresťanských hodnôt na môjho syna.
Viem, že ešte veľa krokov musím urobiť, ale túžim stále viac rásť ako žena a ako mama. Ďakujem za konkrétnu vieru urobenú z konkrétnych gest života a lásky, učím sa hodnote vďačnosti, ktorá mi pomáha oceniť a ďakovať za každý prijatý dar.
Túžim obetovať Panne Márii všetkých tých chlapcov a dievčatá, ktorí prosia o pomoc Komunitu, aby mohli znovu nájsť radosť zo skutočného života tak ako ja.
|
Stampa questa pagina
