Volám sa Slaven a pochádzam z Chorvátska. Som šťastný, lebo si ma Pán vyvolil ku kontemplovaniu a dosvedčovaniu jeho vzkriesenia prostredníctvom môjho života znovuzrodeného tu v komunite každý deň.
Pochádzam z rodiny, ktorá mi venovala mnoho pozornosti. Moji rodičia nikdy nedovolili, aby mne a mojej sestre chýbalo všetko to, čo oni v detstve nemali: mnoho materiálnych vecí a veľa peňazí. Spomínam si na veľa pekných chvíľ, veľa pekných hodnôt, ktoré som dostal, ale aj napriek všetkému už od detstva všetko pre mňa bolo prázdne; stále mi chýbalo niečo a uvedomoval som si, že v tom všetkom nebola plnosť. V mojej rodine sme sa nemodlili, nechodievali sme do kostola, nerozprávali sme o Bohu. Hoci som bol ešte veľmi mladý začal som sa vzďaľovať od svojej rodiny, obviňovať som všetkých za moje problémy; bolo mnoho napätia a ťažkosti medzi mojimi rodičmi a hľadal som istotu a šťastie niekde inde. Zvyknutý mať všetko, nebol som schopný obetovať sa, chcel som mať všetko a hneď. Vo vnútri som veľa trpel a bol som rozdelený; na jednej strane som pocítil veľkú túžbu byť dobrým, pomáhať druhým, nájsť skutočný zmysel života, ale na druhej strane som bol zmätený, pretože som nevedel ani kam ísť ani čo mám robiť. Takto som začal ukrývať svoje pocity a svoju citlivosť, za ktoré som sa hanbil a bál som sa ich, najprv správajúc sa hrubým a povrchným spôsobom k ľuďom, s ktorými som sa stretal a neskôr užívaním alkoholu a prvých drog. Pokračoval som vo svojom páde niekoľko rokov presvedčený, že žijem krajší život ako ostatní, nechcieť vziať na seba žiadnu zodpovednosť. Keď som sa stretol s heroínom myslel som si, že som našiel ideálne riešenie svojich problémov, ale mýlil som sa! Po prvých mesiacoch falošného blaha prišli roky temnoty, samoty, klamstiev. Niekoľko krát túžba zmeniť sa sa premenila na nový pád a stále viac hlbší, stával som sa viac falošným a presvedčeným, že neexistuje žiadna úniková cesta. Stratil som všetko cítenie a postavil som na prvé miesto iba a len moju potrebu drogy. Niekedy unavený zo všetkého som túžil zomrieť a nezobudiť sa viac, vedomý si falošnosti a zla, ktoré som prežíval. Aj napriek tomu vo všetkej tej tme, Pán videl moju beznádej a priniesol svetlo do môjho života. V jednu noc, potom ako ma zachránili pre smrťou z predávkovania sa, som kričal silno v srdci: „Pane, ak existuješ, pomôž mi, nechcem viac takto žiť!“. Toto boli prvé pravdivé slová po mnohých rokoch. Po krátkom čas som spoznal komunitu.
Ďakujem Ježišovi, pretože som mohol stretnúť Matku Elvíru pred vstupom do Komunity, počas jedného prípravného rozhovoru, ktorý som absolvoval v našom dome vo Varaždine, v Chorvátsku. Aj keď mnoho rokov som bol stratený v tme, pochopil som, že láska, ktorú táto sestra rozdávala chlapcom gestami, slovami a pohľadmi, bola znakom svetla a Pánovho milosrdenstva: v tento deň som pocítil, že existuje nádej a že som musel skúsiť zmeniť sa.
Vstúpil som do komunity v dvadsiatich piatich rokoch, unavený z klamstiev a sklamaní, a ihneď som sa cítil ako doma. Aj keď mi bolo ťažko prijať spôsob života, ktorý mi bol predkladaný, posilňovalo ma vidieť vieru a nádej, s ktorými chlapci prežívali cestu dobra. Nakoniec utrpenie a odriekanie dávali zmysel: prvykrát v živote som cítil radosť z jednoduchého života, zo života čistého a pravdivého. Môj „anjel strážny“, chlapec, ktorý sa od začiatku o mňa staral, ma zahŕňal mnohou láskou a trpezlivosťou. Na začiatku som ho odsudzoval, ale práve vďaka nemu, sa prebúdzala vo mne vôľa byť dobrým. Chlapci ma naučili, že ranná modlitba v kaplnke sa musí meniť v konkrétny život počas dňa. Modlitba je všetko to, čo robím, čo si myslím, čo hovorím, čo si vyberiem, čo prežívam. Aj napriek mojej pýche pred živou prítomnosťou Ježiša v Eucharistii nájdem vždy silu a túžbu znovu začínať, ďakovať, žiť v pravde a prosiť o odpustenie.
Po niekoľkých rokoch v komunite som začal cítiť, že Pán ma povoláva k niečomu viac. Vedomý si svojich slabostí a svojich nedostatkov, mal som veľa otázok a pochybností, ktoré som odovzdával Pánovi v modlitbe. V mojom srdci sa zrodila túžba byť súčasťou tejto veľkej rodiny navždy, tento krát hlbším a autentickým spôsobom, darujúc svoj život Pánovi v službe bratom. Skúsenosť prežívaná v Dome Formácie mi pomohla rozoznať a odpovedať Bohu s radosťou a dôverou. Chvíle prežívané tam v jednoduchým každodenných prácach, v tichu plnom Božej prítomnosti, vybudovali nový a hlbší vzťah s Pánom. Život v komunite je pre mňa dnes ohromným darom. Slúžim v bratstvách v Poľsku, kde mám možnosť prijímať mnoho mladých a rodiny, ktoré prosia o pomoc, môžem kontemplovať všetko to, čo Pán koná v srdciach prostredníctvom charizmy Cenacola a to je veľká radosť!
Cítim vysloviť veľké ďakujem Komunite, pretože ma prijala a milovala takého, aký som. Ďakujem Tebe, Ježišu, pretože si láska, milosrdenstvo a odpustenie a pretože si ma vyvolil byť synom a svedkom Tvojho Božieho Milosrdenstva. Ďakujem Tebe, Panna Mária, za dar prozreteľnosti, ktorá každý deň robí novým a krajším život.
|
Stampa questa pagina
