Voláme sa Antonija a Gioacchino, stretli sme sa v komunite, kde každý znovunašiel svoj život predovšetkým v Bohu a po čase zasnúbenia sme sa zobrali. Odišli sme do misií: bola to intuícia Matky Elvíry, pretože keď sme boli v Brazílii na oslave desiatich narodenín jedného nášho domu, znenazdajky nám povedala: „Ste preložení na misie do Baia!“
Mala odvahu poprosiť nás, aby sme išli a darovali náš život v misiách chudobným a opusteným deťom. Teda už päť rokov žijeme v tomto „ raji“, kde je dvadsať misionárov, medzi nimi päť sestier misionárok vzkriesenia a osemdesiat opustených detí, detí z ulice, ktoré potrebujú niekoho, kto ich bude milovať, kto bude s nimi tráviť čas a kto im daruje svoj život. My ako manželia nemáme ešte svoje vlastné deti, ale pochopili sme, že deťmi nie sú len tie, ktoré sa nosia v lone deväť mesiacov ale aj tie, ktoré nám Boh posiela, aby sme ich milovali a vychovávali, dozrievali spolu s nimi. V našom dome býva spolu s nami sedem detí, všetci maličkí od dvoch do siedmich rokov. Sú to deti, ktoré nám darujú veľa radosti, veselosti, ale aj žiadajú od nás silnú cestu rastu v dozrievaní otcovstva a materstva. Pán nám dal túto možnosť žiť ako nový, obnovený pár. „Naše deti“ sa často ukrývajú za dverami, keď sa Gioacchino a ja objímame a začnú tancovať. Oni sa schovajú a usmievajú sa. Vidieť nás jednotných a šťastných aj im dáva veľa radostí a šťastia, pretože už od malička často videli mnoho zla vo svojich rodinách, rozdelených rodičov, ktorí na seba kričali, bili sa, rozvádzali ... alebo možno ani nikdy nepoznali tváre svojich rodičov. To, čo im túžime odovzdať, nie je len naša láska, ale je to viera v Ježiša, ktorý zjavuje, že existuje veľký Otec v nebi, ktorý ich chcel, túžil po nich, ktorý ich ochraňuje a miluje. Hovoríme im, že my sme len maličké nástroje v Jeho rukách a preto sme schopní milovať ich s otvoreným srdcom a darovať im všetko to, čo nemali vo svojich rodinách. V komunite stretnúc Boha sme stretli skutočný život, stretli sme lásku a cítime v srdci poďakovať Matke Elvíre, pretože s jej odvahou, s jej vôľou žiť, s jej nádejou na nás preniesla dedičstvo radosti a skutočného šťastia, ktoré cítime v srdci prenášať aj na našich „maličkých“ v Bahia. Povedali sme „áno“, pretože túžime, že Pán nás povolal a v nášom „áno“ vieme, že potrebujeme kráčať a že dokiaľ Pán nám dá silu pokračovať, sme si vedomí, že toto je tá správna cesta, lebo sa zrodila z obetí. V komunite sme sa naučili, že po každom utrpení príde radosť a je to skutočne tak: zakúsili sme to už mnohokrát. Ak upriamime svoj zrak na nebo, keď príde búrka vieme, že sa neskôr upokojí a potom ostane v srdci iba pokoj, lebo je to „pokoj“ z Božieho neba. V komunite okúšame každý deň spolu s našimi sestrami a mnohými chlapcami a dievčatami misionármi, ktorí žijú s nami, toto milosrdenstvo Božie, ktoré prinavráti pokojné nebo, ktoré prechádza cez naše životy, naše kríže, našu úbohosť. Ježiš hovorí, že prišiel, aby z nás urobil nové stvorenie a my v to veríme, chceme zobrať vážne toto jeho Slovo. Ak si pomyslíme, akými sme boli včera, dnešok je skutočne niečim veľkým byť malými a pokornými nástrojmi v Božích rukách, šťastnými vyhrnúť si rukávy, aby On mohol vykonať zázrak lásky, ktorý sa znovuzrodí v srdci mnohých zranených detí.
|
Stampa questa pagina
