Skutočne citát z 1 Kor 1,27 je pravdivý: „Čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných.“
Pochádzam z Chorvátska, volám sa Matea a som naozaj šťastná môcť vám porozprávať, ako došlo k môjmu obráteniu, ktoré stále viac dáva hlbší zmysel môjmu životu.
Pán sa pokúšal mnohými spôsobmi ku mne priblížiť, ale nenašiel a ni jeden účinnejší ako vyrovnať sa so svojimi slabosťami. Žila som v presvedčení, že v živote sa majú dobré tí, ktorí sú silnejší, väčší, mocnejší a aj ja som sa chcela takouto stať. Ale život ma častokrát dostával do práve opačných situácií a uvedomovala som si, medzi rozumom a srdcom je veľká vzdialenosť a že to, kým som v skutočnosti chcela byť bolo jedno veľké klamstvo. Moje srdce to už vedelo, ale ja som stále viac potláčala hlas pravdy hlboko vo vnútri. Narodila som sa jednej mame, ktorá sa v krátkom čase vydala a potom aj rozviedla. Odvtedy som žila iba s jedným z rodičov a toto bolo jedno zo zranení, ktorá ma pomaličky stále viac oslabovalo a cítila som sa veľmi osamelá. Mamina pevná a rozhodná výchova mi naznačovala príklad niečoho, čo som nebola schopná nasledovať. Zakaždým, keď som to skúšala, som si uvedomovala, že nie som takáto, potláčala som pravdu v srdci a žila som v ilúziách.
Moji rodičia sa snažili uspokojiť všetky moje materiálne potreby, ale nič z vonkajších vecí nemohlo naplniť prázdno, ktoré som mala vo vnútri. Vo väčšine prípadov som nevedela pochopiť a oceniť dary, ktoré som dostávala, pretože vo vnútri som túžila úplne po niečom inom. Pýtala som sa, či existuje niečo, prečo sa skutočne oplatí žiť, pretože to niečo som ja nemala. Trpela som stále viac a viac, zakrývala som to. Sledujúc mojich priateľov sa mi zdalo, že všetci majú to niečo, čo som ja nemala a takto som sa cítila ešte horšie. Čas bežal, rany sa množili a moje zmýšľanie sa stávalo stále viac „narkomanským“. Vyrastajúc vo svete bez Boha, v ktorom úbožiak nemal žiadnu hodnotu, som túžila byť všetkým, len nie chudobnou a slabou. Ukrývajúc všetky svoje pády, slabosti a chyby, srdce sa stávalo ťažším a svedomie oveľa zraniteľnejším.. a ja som padla. V 12 rokoch som začala ničiť svoj život drogou. Rástla som navonok, ale vo vnútri som zomierala, zhasínala. Cítila som sa slabá a potrebná pomoci, ale navonok som hrala, že som silná a nezávislá, potláčajúc všetko vo vnútri, sklamaná môcť vyjsť z tohto pekla z jednej chvíle na druhú, akoby som sa v jedno ráno mohla zobudiť uzdravená a šťastná. Ale život nie je film a viac som už nevládala, padla som a ocitla som sa pred dverami Komunity Cenacolo, čo pre mňa znamenalo začať znovu všetko od začiatku. Ďakujem dnes mojim rodičom, pretože sa neupokojili s mojimi prázdnymi a falošnými prísľubmi a predložili mi túto cestu.
Vstúpiac, najväčšiou ťažkosťou bolo vidieť samu seba ale ukázať aj druhým, aká som slabá. Bolo ťažké zmeniť spôsob myslenia, ktorý som mala, zanechať pýchu a prosiť o pomoc, ale bola som unavená z minulosti a túžila som kráčať i žiť ináč. Vďka Bohu som začala zakúšať, že byť „úbohou“ ma približovalo k Nemu a obnovovalo vo jednu vec, ktorú som už dávno stratila: nádej! Znovu som začala veriť, že všetko má svoj zmysel, že to v jeden deň dokážem a môžem vám dosvedčiť, že tento deň prišiel. Dnes poznám oveľa viac svoje slabosti, ale som šťastná, že som taká aká som, pretože nechajúc Boha preniknúť moje slabosti, oni sa stanú niečim viac pre ľudstvo a to schopnosťou milovať! Aké je to krásne: s Bohom v srdci, všetko sa stáva darom! Mám veľkú chuť prežívať toto veľké a opravdivé bohatstvo, ktorým je kresťanský život. Robí ma šťastnou odhalenie, že Boh je prvý, ktorý prichádza na stretnutie so mnou, je to On, ktorý sa mi daruje a potom ma urobí schopnou milovať a slúžiť, darovať sa s radosťou. Ďakujem zo srdca Panne Márii, ktorá je „veľkou ženou“, pretože bola schopnou prijať všetko to, čo bolo úbohé a slabé v jej živote vysloviac „áno“ Božiemu plánu, otvoriac tak bránu spásy aj mne.
|
Stampa questa pagina
