Volám sa Łukasz, mám 29 rokov a prichádzam z Poľska. Aby som vám v krátkosti vyrozprával svoj príbeh musím sa vrátiť do čias, keď som bol ešte dieťaťom. Moja rodina a ja sme sa presťahovali do Kanady dúfajúc, že sa budeme mať lepšie po materiálnej stránke. Moji rodičia veľa pracovali, aby si znovuvybudovali život po čase komunizmu v Poľsku. Snažili sa, aby nám nič nechýbalo, ale my, všetky deti, sme trpeli doma ich neprítomnosťou. Je pravda, že ekonomicky sme na tom boli lepšie, ale vytratila sa modlitba a jednota v rodine. Egoizmus rá stol a o nič som sa viac nedelil so svojimi súrodencami. Začal som klamať a utekať od zodpovednosti, ktorú som mal doma, chcel som sa iba zabávať. Ale ani zábava viac nestačila a prázdnota vo mne sa neustále zväčšovala. Časom klamstvá boli častejšie a skúsenosť so zlom silnejšia. Najprv som kradol alkohol mojim rodičom, aby som sa zabavil s priateľmi, teda v 15 rokoch som začal fajčiť prvé cigarety a potom stále viac. Bol som stratený a zmätený, nevedel som viac, kto som, pretože som najviac klamal sám seba, neprijímal som svoje slabosti a chyby a nevedel som s kým mám o tom hovoriť. Falošnosť, v ktorej som žil ma uzatvárala stále viac, bol som hanblivý a smutný, no nevedel som prečo, nakoniec už ani droga mi viac nestačila! Odsudzoval som všetkých, obviňoval som ich a moje chyby som nikdy nevidel. Došiel som až do bodu, kedy som odmietal viac vstávať z postele aj po mnohých hodinách spánku, bol som akoby zablokovaný, plný strachu a paranojí, bez vôle niečo robiť. Moja mama videla, že niečo nie je v poriadku a pokúšala sa mi pomôcť, ale ja som sa tváril, že to nepotrebujem. Vystriedal som veľa zamestnaní, stále sa mi darilo oklamať tých, ktorí ma milovali náhováraním, že sa cítim lepšie, ale naopak smútok sa stával oveľa väčším. Nakoniec som požiadal o pomoc moju mamu, pretože som viac nevedel, čo mám robiť. Ona ma priviedla k mnohým lekárom a psychológom, ktorí sa o mňa starali predovšetkým predpísaním mnohých liekov, ale ani tie mi nepomohli utíšiť tú bolesť, ktorú som nosil v hĺbke svojho srdca. Takto sa moja situácia ešte viac zhoršovala: nepotreboval som lieky, ale zriadený a čistý život, stretnutie plné lásky, ktorá ma uzdraví od zranení duše. Dnes chápem, že som potreboval Boha!
Tak po pár rokoch, vďaka jednej mojej tete, som spoznal Komunitu Cenacolo. Myslel som si pri vstupe do komunity, že utečiem zo všetkých mojich problémov, ktoré ma trápili, bol som stále mladíkom, ktorý utekal od problémov. Ale hneď od prvého dňa som pochopil, že nemôžem viac utiecť. Pomohli mi to pochopiť predovšetkých chlapci, počnúc mojim „anjelom strážnym“, ktorý ma sprevádzal na začiatku mojej cesty a pomohol mi cítiť sa prijatý v dome. Zaujal miesto môjho otca, od ktorého som utekal celý život; musel som byť s ním a on mal nielen jeho charakter ale ešte aj rovnaké meno. Bol to prvý „budíček“ Ducha Svätého, ktorý mi hovoril, že sa musím postaviť tvárou v tvár mojim problémom. Prvé mesiace som veľmi trpel, lebo som nevedel prijať samého seba, pretože mi hovorili pravdu o mne, ktorú som už dlhé roky nepočul od nikoho. Videl som medzi tými chlapcami jednotu v modlitbe, v práci a v priateľstve, v smútku aj v radosti. Pomaličky som začal kráčať s nimi konajúc veľké kroky, konečne dopredu, ku svetlu: prvé úlohy v dome, podieľania a svedectvá mi pomohli zájsť hlbšie do môjho vnútra a odhaliť korene môjho smútku. Začal som odpúšťať sám sebe a prijímať, kým som v skutočnosti bol. Prežil som slabosti a pády, ale s pomocou priateľov a odovzdávajúc sa do modlitby som sa naučil znovuvstvávať. Bratia ma naučili žiť v odovzdávani sa do Božej Prozreteľnosti, učiac sa tak rozpoznávať každý deň ako ma Boh má rád a vidiac ho prítomného v každodenných situáciách, na vlastnej koži. Mal som možnosť spoznať, že Boh je Dobrý Otec, ktorý sa stará o svoje deti, aj o tie stratené, akým som bol aj ja. Veľmi som narástol aj vo vzťahu k svojmu otcovi, pretože komunita ma postavila „do jeho úlohy“. Keď som bol „anjelom strážnym“ jednému chlapcovi, ktorý práve vstúpil, pochopil som, ako otec pre mňa trpel, ale predovšetkým ako veľmi ma mal rád. Pochopil som, že skutočná láska prechádza cez bolesť. Dnes vo vzťahu k svojmu otcovi cítim priateľstvo a pravdu medzi nami tak ako nikdy predtým. Našiel som poriadok a disciplínu, ktoré mi chýbali, odhalil som, že skutočná radosť sa rodí z utrpenia. Komunita bola a ešte stále je impulzom pre môj život a pomáha mi byť stále lepším. Dnes som naozaj šťastný, lebo som živý a môžem byť súčasťou tejto veľkej rodiny.
|
Stampa questa pagina
