Tu som! Som skutočne šťastný a trochu dojatý pri rozprávaní môjho príbehu. Moje meno je Cristian, vstúpil som do komunity v 29 rokoch po živote prežitom v klamstve, v zle nočných lokálov. Žil som pre ilúzie a svoj vzhľad. Vyrastal som v katolíckej rodine, ktorá sa vždy snažila dať mi dobrú výchovu, prihlasiac ma na náboženstvo, povzbudzujúc ma k účasti na svätej omši v nedeľu, kde po nejaký čas som chodieval miništrovať. V prvých rokoch školy moja rodina a ja sme sa museli presťahovať do iného mesta, kde som mal ťažkosti budo vať skutočné priateľstvá, uzatváral som sa stále viac a takto vo mne začali rásť prvé neistoty a strach. Od dieťaťa som mal túžbu mať okolo seba mnoho priateľov, s ktorými som sa mohol hrať a zabávať, ale s týmto mojim uzavretým a citlivým charakterom to bolo vždy veľmi ťažké. Potom časom, keď som mal 17 rokov, potreba maskovať tieto moje slabosti sa stávala väčšou a takto som začal užívať prvé drogy, aby som sa cítil istejší vo vzťahu k druhým, vyhrajúc týmto spôsobom nad mojou hanblivosťou a začínajúc tak byť súčasťou tej „skupiny“, ku ktorej som stále túžil patriť. Posledné roky v škole boli dosť náročné: falošné idoly, hlučná hudba, ktorá mi pomáhala zatvárať uši pred napomínaniami mojej rodiny, pochybná zábava. Žil som bez cieľa. Moje časté slovo bolo klamstvo nezáujem o druhých. Bol som taký, lebo takto „žili všetci“, zabávajúc sa jednoduchým spôsobom z peňazí mojich rodičov, nikdy sa nenamáhať, lebo všetko mi bolo dané. Po týchto rokoch rebelstva sa mi nejakým spôsobom podarilo ukončiť štúdium a skoro unavený z chaosu, ktorý som si vytvoril okolo, rozhodol som sa ísť do Londýna na nejaký čas, byť ďaleko od rodiny a utiecť z reality. Chcel som zabudnúť, že za touto maskou sa ukrýval strach prijať sa taký, aký som, s mojimi komplexami a podradnosťou. Dnes, keď som v komunite to, čo som včera nazýval náhodou, volám Duchom Svätým. Jednoducho Božím okom, ktoré ma sleduje a vedie keď vidí, že mám ťažkosti. V tomto okamihu môjho života mi Boh daroval veľkú pomoc a postavil po mojom boku jednu osobu, ktorá ma mala rada a ktorej sa po čase bojov podarilo pomôcť mi odísť z tohto mesta, lebo si ma pomaličky podmaňovalo. Vracajúc sa do Talianska zabehnutie nebolo ľahké. Ťažkosti, ktoré som mal predtým sa stali väčšími, moja falošnosť ma doviedla k maskovaniu problémov s drogami, ktoré po krôčku zo mňa robili otroka. Určite aj práca na diskotékach mi priniesla nezriadený život, pozostávajúci z ilúzií, kde nikoho nezaujíma, ako sa naozaj cítiš. Dôležité je len, že si „in“, aby boli „in“ aj všetci tí, čo prídu tancovať. Tak som klamal sám seba, že sa mám dobre, mysliac si, že mi postačí pekné auto, byt, nejaké peniaze vo vrecku a pár ľudí, ktorí ma mali radi. Nie veľa ľudí, len aby som nepočúval, ako mi hovoria, čo mám robiť. Nikdy by som si ani nepomyslel, že tento štýl života ma dovedie až na dno, zobrajúc mi dôstojnosť a vôľu, stal som sa „handrou“. Mal som vážnu dopravnú nehodu, ktorá mi rozsvietila alarm. Po prvykrát som videl smrť zblízka. A práve tam si ma Boh zobral a zachránil, otvoril mi oči, aby som pochopil, že život je dar. Zrazu som si uvedomil, že jediná vec na ktorej záleží sú ľudia, ktorí ma nikdy neopustili, v radosti aj bolesti, ako celá moja rodina čakajúca len na deň, kedy sa vrátim zaklopať na ich dvere prosiac o pomoc. Rozhodol som sa vstúpiť do komunity jednoducho preto, lebo som bol skutočne unavený zo života v klamstve, práce, ktorá ma nútila byť tým, kým som nebol, unavený žiť ako otrok v rukách zla. Po niekoľkých koloqiách som vstúpil a hneď som sa cítil vítaný a prijatý v dome. Mal som pocit, že táto skupina chlapcov bola konečne tými priateľmi, ktorých som už dlho túžil mať. S trpezlivosťou mi pomohli pochopiť, že život je najväčšia prozreteľnosť, dar, ktorý mi chcel dať Boh a ja ho musím rešpektovať a vážiť si ho. Môj anjel strážny chlapec, ktorý ma viedol na začiatku v komunite, nemal strach ukázať mi svoje slabosti a hanblivosť v pravde. Naučil ma otvoriť sa a podeliť to, čo som prežíval predovšetkým ťažkosti, pomáhajúc mi tak deň po dni zhodiť tie smutné a „ťažké“ masky, ktoré som nosil. Po prvykrát som pochopil, že som sa rozhodoval pre niečo v mojom živote, konečne som mal skutočný smer.
Na tejto ceste smerujem svoje kroky k pravde, ktorá sa otvára predo mnou, v odkrývaní jednoduchých vecí, v skutočných priateľstvách, v pote každodennej práce, idem spávať unavený ale šťastný, že som si zaslúžil „každodenný chlieb“, v prežívaní života v pravde, v darovaní sa tomu, kto to potrebuje. Začínam znovu veriť, modliť sa a prežívať svoj život s Ježišom, s tým Bohom, ktorého rozpoznávam, že mi je nablízku a dnes je mojim najlepším priateľom. Dnes ďakujem Bohu za život, ktorý som znovu odkryl ako cenný dar, vyslovujem ďakujem celej mojej rodine, pretože v najťažšej chvíli bola jednotná a pripravená prijať ma a pomôcť, všetkým priateľom, ktorí mi boli nablízku a mali ma radi vedúc ma na ceste v komunite. Vďaka mame Elvíre, že aj napriek tomu, že je „malá“ sestra, otvorila dvere tohto veľkého Božieho diela, kde mnohí chlapci ako ja znovu nachádzajú skutočnú radosť slúžiac a milujúc, pretože ako ona nám stále opakuje „slúžiť znamená kraľovať“.
|
Stampa questa pagina
