Moje meno je Emanuele, mám dvadsaťpäť rokov a dnes som veľmi šťastný, že môžem byť súčasťou veľkej cenacolskej rodiny. Vyrastal som v šťastnej a jednotnej rodinnej atmosfére. Moji rodičia sa stále snažili preniesť mi pravé hodnoty, aby som žil dôstojný život, ale dnes si uvedomujem, že medzi týmito hodnotami chýbala tá najdôležitejšie a tou je viera. Po sviatosti birmovania môj vzťah s Bohom nakoniel bol nulový až do bodu, keď som povedal, že skutočný Boh neexistuje a že nemôžem veriť v niekoho, koho sa nedá dotknúť ani vidieť. Môj život už bol plný mnohých vecí, ktoré sa mi páčili a z časti som sa cítil zrealizovaný, ako futbal, priatelia, škola. V rodine to vyzeralo všetko v poriadku ale rozdielnosť v pracovnom čase  mojich rodičov veľakrát bola prekážkou nášho vzťahu a tak som cítil, že predovšetkým s mamou sa vytváral hlbší odstup. V spoločnosti priateľov, aby som utiekol z rodiny som stretol aj novú skúsenosť, ktorá sa mi zdala že prekoná všetky problémy a všetka moja neistota sa volala heroin.
Na začiatku som ho bral zo zvedavosti a aj preto, aby som nebol odlišný od ostatných, ale veľmi skoro som ho začal užívať pravidelne ako dvanásťročný a stal sa pre mňa nevyhnutnosťou pre „normálny“ život. V týchto mesiacoch som nechal školu a začal som pracovať, ale keď ma vyhodili, pretože som kradol, svet sa mi zrútil, všetko vyšlo na povrch a pre celú rodinu to bolo drámou. Prvú pomoc som dostal od svojich rodičov, ktorí ma podporovali pri absolvovaní jedného liečenia, ktoré po šiestich mesiacoch užívania tabletiek prinieslo pozitívne výsledky a zdalo sa, že sa môj život vrátil do normálnych koľají. Mal som prácu, dievča a mnoho priateľov.
Ale droga zanechala vo mne hlboký znak a pomaly sa vracala do môjho života. S mojim dievčaťom som stále viac upadal do zla. Okrem heroinu som bral ďalšie drogy a nechápal som viac, čo bolo realitou. Žil som ako otrok. V krátkom čase sa všetko zhoršilo a ocitol som sa úplne na dne, nemal som viac nič a aj vôľa žiť ubúdala. V jeden deň mi zavolala moja rodina a ponúkla mi pomoc. V srdci som mal smútok a pád, ale niekedy sa rozžiarila iskierka nádeje na vzkriesenie a takto som prijal pomoc a vstúpil som do komunity Cenacolo.
Spomínam si, že keď ma rodičia odprevádzali do komunity, odchádzali odtiaľ s plačom. Tam som pocítil veľkú ťažkosť na srdci za všetku bolesť, ktorú som spôsobil im ale aj sebe samému. Prvé dni boli ťažké a kríza bola veľmi silná, ale to, čo sa najviac dotýkalo môjho srdca a dávalo mi silu ísť dopredu bolo vidieť, že som obklopený nezištnosťou a bezpodmienečnou láskou. Prvykrát v živote som necítil, že ma odsudzujú za moje chyby, ale cítil som sa pochopený. Najväčšia hodnota, ktorú som spoznal v komunite bola modlitba. Na začiatku som nerozumel dobre ku komu sa modlíme, ale videl som, že to robia všetci, tak som ich začal napodobňovať. Niekedy, keď ma zaboleli kolená, pomyslel som si, že by bolo lepšie pracovať, ale práve v týchto chvíľach som odhalil Ježišovu prítomnosť a pomoc, ktorú mi ponúkal, aby som kráčal dopredu a znovu našiel stratenú slobodu. S modlitbou vychádzala na povrch aj pravda o mne. Zo začiatku to bolo skutočne veľmi ťažké prijať, že som hanblivý chlapec, uzatvorený, tvrdohlavý, ale v tom istom čase som videl, že existuje Boh, ktorý ma miluje preto, kým som a dáva mi silu pokračovať na tejto ceste. Teraz po piatich rokoch, sa cítim chalanom realizovaným a slobodným ale predovšetkým cítim, že som prijal najväčšiu hodnotu – vieru.
Ďakujem Matke Elvíre, pretože ma zachránila a pomohla mi stretnúť sa s Ježišom a pretože každým dňom chápem, že oveľa väčšou radosťou je dávať ako prijímať. Ďakujem Panne Márii, pretože prostredníctvom komunity zjednotila našu rodinu a dnes môžem s radosťou povedať, že sa viac nehanbím mocne objať svojich rodičov a povedať im: „Mám vás rád!“
|
Stampa questa pagina
