Volám sa Anne, mám dvadsaťtri rokov a pochádzam z Belgicka. Ďakujem mojim rodičom za odvahu a lásku k životu, pretože aj napriek maminej chorobe darovali život môjmu bratovi a mne, vychovávajúc nás k tomu, že život má oveľa väčšiu hodnotu aj keď stretneme bolesť a zatvorené srdcia mnohých ľudí, ktorí nám nerozumejú. Vďaka každodennému ružencu, viere a optimizmu mojich rodičov, aj ja som našla silu a radosť prijať chorobu mojej mamy ako dar. Aspoň bola stále doma a učila nás komunikácii, mať sa radi navzájom a vedieť sa obetovať. Keď som mala desať rokov jej zdravie sa zhoršilo veľmi rýchlo za pár dní, myslela som, že zomrie! Ona vždy bola človekom, ktorý zjednocoval našu rodinu svojou modlitbou. Keď bola v nemocnici dlhší čas, cítili sme sa stratení, nemodlili sme sa viac, pretože práve ona nás povzbudzovala a v tomto období som začala byť falošnou vo vzťahoch,  pretože som chcela, aby niekto videl môj smútok, ale hanbila som sa a skrývala som všetko, snažiac sa byť otvorenou a radostnou. Môj otec nevedel ako reagovať a so všetkými starosťami o moju mamu, odbiehal z práce a veľakrát neprišiel večer domov. Takto sa situácia zhoršovala. Nikto nemal odvahu povedať jasne, čo prežíval a tak sme schovávali strach a bolesť. Po dvoch rokoch takéhoto života Boh sa mi zdal abstraktný a veľmi vzdialený. Môj otec upadol do depresie, ja som mala len dvanásť rokov a nebola som schopná mu pomôcť. Začala som si vytvárať v hlave falošný svet, aby som necítila samotu, ktorú som nosila vo vnútri a zanechala som túžbu byť misionárkou, ktorá sa vo mne zrodila ešte v detstve. Nenávidela som svoju citlivosť a verila som, že hodnoty, ku ktorým ma od malička vychovávali nemôžu byť dosiahnuteľné. Uprednostnila som maskovanie sa na tvrdú a silnú, aby som už viac necítila nič. Môj otec odišiel z domu a vo mne sa zrodilo veľa hnevu! Viac ...... naoko, že sa má dobre s mnohými peniazmi a materiálnymi vecami, som sa cítila oklamaná, pretože doma sme museli bojovať, aby sme vyžili. Navštevovala som modlitbové skupiny ale stále viac povrchnejšie. Ukrývala som sa navonok za masku „dobrého dievčaťa“, školu som zvládala s dobrými výsledkami, chodievala som do kostola, ale vo svojom vnútri som ukrývala mnoho nenávisti, zmätku a smútku. Raz som sa cítila lepšie inokedy horšie, túžila som po pomoci, ale svetské zábavy boli silnejšie, piť bez limitov, zabávať sa s inými, kradnúť, dopriať si všetko pohodlie a slobodu, ktorú mi svet ponúka. Moja mama sa pokúšala so mnou hovoriť, ale viac som ju nepočúvala, obviňovala som ju a neprestala som rebelovať. V osemnástich rokoch som bola unavená zo života a chcela som sa oslobodiť od všetkých, odišla som do Poľska, aby som bola s deťmi – postihnutými sirotami. S nimi som zažila skutočné pocity bolesti aj radosti. Keď skončila táto skúsenosť hneď som chcela odísť do Afriky, aby som nestratila nádej, ktorú som znova našla, ale mesiace prípravy boli tvrdé, lebo som nebola pevná, jednoduchá a spontánna. Vôkol mňa boli mladí schopní byť zodpovední, pokojní a zrelí. Uvedomila som si, že musím zmeniť život! Boh mi ihneď odpovedal: dal mi spoznať komunitu Cenacolo práve prostredníctvom týchto mladých. Vstúpila som do domu v Adé, blízko Lúrd. Cítila som, že som konečne doma. Odhalila som, že životný štýl, ktorý komunita predkladala bolo to, čo som potrebovala, aby som sa spoznala a mala rada. Začiatky boli ťažké, zľakla som sa vidieť oblečená v jednoduchých veciach bez chocholu na hlave ... cítila som sa bezbranná a úbohá! Ale mala som nádej, ktorá stále rástla: byť konečne sama sebou, dobrá, pravdivá, čistá. Vďaka pomoci dievčat naokolo som odhalila znovu krásu a potrebu dialógu, priateľstva, odpustenia. Často som robila chyby, utekala som od pravdy, ale potom som sa vracala naspäť a čelila mojim krížom. Uspejúc prekonať denné ťažkosti modlitbou, rástla vo mne dôvera, že aj ja raz budem schopná vybrať si dobre. Modlitba, stretnutia s Ježišom neboli viac spomienkou alebo pocitom, ale konečne sa stali životom. Napredujúc na mojej ceste som dostala dar stretnúť svojho otca a silno ho objať. Milosrdenstvo a odpustenie vstúpili do nášho vzťahu. Aj keď som sa priatelila s jedným dievčaťom, ktorá bola na vozíčku, začala som prijímať utrpenie ako dar, ktorý zjednocuje ľudí. Takto som sa priblížila k svojej mame, vidiac znovu jej život ako veľký dar pre mňa. Dnes žijem v dome Mogliano Veneto a som šťastná. Odkrývam krásu z darovania sa druhým, slúženia, objatia, čo to znamená v živote byť vernou priateľkou, to všetko mi pomáha prežívať plnohodnotný život. Ďakujem Bohu, že mi dal veľa darov a talentov, ktoré som znovu začala využívať v komunite novým a čistým spôsobom pre dobro. Keď som sa vrátila do Belgicka na pár dní, stretla som môjho brata a ďakujem, že dnes môžem byť pre neho a pre mnoho ďalších mladých svedkom, že Ježiš je živý, že v ňom je viac nádeje, viac dôvery, viac radosti, viac sily! Vďaka Matke Elvíre, že mi pomohla znovu nájsť moju dôstojnosť dcéry a ženy. Dnes patrím do jednej rodiny, ktorá objíma všetkých. Vďaka za dar komunity, pretože dnes mám vôľu žiť a darovať život tomu, kto to potrebuje!
|
Stampa questa pagina
