Volám sa Carlo, mám dvadsaťdeväť rokov a s radosťou prijímam možnosť svedčiť o tom, čo Boh prostredníctvom komunity a bratov, ktorí so mnou žijú koná každý deň v mojom živote. Od detstva som vyrastal v jednoduchom rodinnom prostredí pozostávajúcom z lásky a mnohých pozorností. Moji rodičia sa obetavo a trpezlivo snažili dať mi to najlepšie, túžiac len po tom, aby som bol šťastným dieťaťom a neskôr aj dospelým vedeným k zdravým princípom – šport, škola, katechizmus, hudba. Bol som veľmi živý a odvážny, nemal som zvláštne ťažkosti s  prispôsobovaním sa, ale moja citlivosť ma už vtedy viedla k neschopnosti prijímať malé pády, s ktorými som sa stretával. Zakaždým, keď som zrádzal očakávania, ktoré boli na mňa kladené – snažil som sa všetko zakryť, vymýšľajúc si a rozprávajúc príbehy každého druhu. Prechádzali roky a môj život bežal normálne ako u mnohých iných mojich rovesníkov. Prežíval som dobré aj horšie chvíle v rodine, zažíval som zmätok a časom som začal odsudzovať chyby mojich rodičov. Takto pomaličky som si vytvoril múr medzi nami z nenávisti a nedostatku komunikácie, medzi ich láskou a mojim pocitom nadradenosti. V štrnástich rokoch lýceum a nehoda na motorke, sloboda byť mimo domu a strach, že môj život by mohol skončiť ihneď vo mne zrodili silné rebelstvo a všetko som prežíval ako podvod. V jednej sekunde padli všetky moje istoty a začal som si robiť, čo som chcel bez ohľadu na druhých. Od tejto chvíle sa začal bezcieľny pád do zla až do „záhuby“. Strácal som záujem o štúdium, ktoré som nahradil škandálmi, zlým správaním zameraným proti všetkému, k čomu som bol vychovávaný. Krok po kroku od oblečenia, priateľstiev, hudby až k užívaniu omamných látok, bol som na zostupe do prázdna, ktoré v ľstivom spôsobe sa zdalo, že mi dávalo, čo som veril, že potrebujem. Myslel som si, že som pánom svojho života, strojcom svojho osudu, znehodnocoval som každú vec a využíval som priateľov a ľudí pre svoje pohodlie. Menil som svoju tvár podľa potrieb, dávajúc si tisíc masiek až dokiaľ mi zlo neukázalo účet z mŕtvych priateľov, nehôd, falošných vzťahov, neúspechu v štúdiu a v citovom živote a beznádej. Po mnohých útekoch v jedno januárové ráno sa mojim rodičom podarilo zastaviť tento beh. Po prvýkrát pred ich láskou a mojou neschopnosťou skončiť so životom, ktorý ma kompletne zotročoval, som sa hanbil a povedal som po mnohých rokoch pravdu, kým som bol. V krátkom čase Prozreteľnosť mi poslala mnoho ľudí, ktorí ma milovali bez toho, aby som to musel odplácať a s veľkou trpezlivosťou ma sprevádzali až po stretnutie s komunitou Cenacolo. Tu po prvýkrát po mnohých rokoch som poznal pravdu a priateľstvo, ktoré sa nezištne daruje. Nebolo to ľahké, ale odhalil som, že Bohu nič nie je nemožné. Stretnúť jednoduchú vieru, autentickú a konkrétnu utvorenú z mála slov ale o to viac gest a potu bolo tým semienkom, ktoré vo mne znovu vyvolalo radosť a vôľu žiť. Stretnúť skutočné milosrdenstvo, enormne väčšie ako moje poklesky a pripravené znovu mi darovať dôveru v bezpodmienečnom spôsobe, bolo liekom pre moje zlo, moje skutočné obrátenie. Dnes žijem v komunite, ale nikdy som sa necítil takým slobodným, slobodným byť sebou samým, slobodným vybrať si to, čo skutočne miluje moje srdce, prežívajúc lásku trpezlivej rodiny a plnej života. Ďakujem Bohu, Panne Márii, ktorá ma priviedla sem, Matke Elvíre za jej oči, ktoré sa mi zahľadeli do vnútra a všetkým bratom a sestrám, ktorí mi pomáhajú a majú ma radi. Ďakujem mojim rodičom za dar života a zato, že ma nasledovali až sem snažiac sa kráčať spolu so mnou. Dnes túžim prežívať každú chvíľu života s jej krížom aj tisícimi zázrakmi, na ktorých sa zúčastňujem každý deň, s jednoduchosťou, bez limitov, dôverujúc tomu, čo mi Prozreteľnosť dá do cesty, pretože cítim, že s Bohom nikdy nie som sám.
|
Stampa questa pagina
