Volám sa Josip a v poslednom období žijem v Medjugorí, v dome „Campo della vita.“ Mám dvadsaťdeväť rokov. Vyrastal som v chudobnej rodine v Bosne. A aj keď otec a mama robili všetko preto, aby sme sa necítili odlišní od druhých, určitá rozdielnosť aj tak existovala a dospievajúc som si to uvedomoval stále viac. Rodičia sa snažili dať nám dobrú výchovu založenú na kresťanských hodnotách. Určite prežili mnoho skúšok v živote akými boli vojna, rôzne choroby v rodine a nakoniec moja závislosť. Nechal som školu, keď som mal sedemnásť rokov, pretože som si myslel, že by ma naučila všetko, len nie to, čo som chcel vedieť a mať. Videl som, ako ničia svet okolo mňa, vojna poznačila mládež, rodiny aj odobrala akúkoľvek nádej. Štúdium nerobilo lepším veci, ktoré boli zlé a zdalo sa mi, že márnim čas. Ale vo všeobecnosti všetky „normálne“ veci, ktoré ponúkal život ma neuspokojovali. Zdalo sa mi banálnym a nepotrebným zobúdzať sa skoro ráno, ísť do práce, potom sa vrátiť domov a oddýchnuť si a zajtra .... všetko odznova. Teda som si zvoli iný smer, ten proti prúdu, ten jednoduchý aj keď tvrdý, rebelstvo. Veľmi skoro som začal fajčiť a spoznávať život na ulici. Fascinovalo ma takto žiť. Silné senzácie, ktoré som prežíval ma posúvali dopredu na ceste za zlom, aj keď často som cítil túžbu niečo zmeniť, ale za pár minút som bol opäť v starých koľajach. Do dvadsiatich dvoch rokov som si obíjal viackrát hlavu a veci sa rýchlo zhoršovali. Musím sa poďakovať mojej mame, keď som v jeden deň prišiel do Mostaru na koloqiá, aby som mohol vstúpiť do komunity. Ona sa mnoho rokov modlila tri ružence denne, počúvajúc v rádiu svedectvá chlapcov z Cenacola. Došiel som do stavu, kedy už mi ani droga viac nestačila. V jeden deň vracajúc sa domov vo veľmi zlom stave, mama mi povedala: „Existuje jedna komunita v Medjugorí, prečo ju nevyskúšaš, už si prežil všeličo, nemáš viac čo stratiť.“ A to bola pravda! Krátko nato som prišiel ku bráne komunity s veľkým zmätkom a skľúčenosťou vo vnútri, že som padol, ale aj so skrytou túžbou v hĺbke srdca, že môžem zmeniť svoj život. Vstúpiac do „Campa della vita“ som očakával, že budem počuť mnoho rozhovorov o náboženstve, vidiac, že to bolo miesto modlitby. Naopak prvé silné stretnutie som zažil pri prijímaní. Videl som mnoho nových tvárí, ktoré sa na mňa usmievajú. Bolo to po prvýkrát, kedy som sa ocitol medzi takýmito mladými ľuďmi. Námahu, ktorú si dal môj „anjel strážny“, chlapec, ktorému som bol zverený, aby som sa cítil dobre a akoby v rodine, ma prekvapovala. Čistota, ktorú som videl v ich tvárach a v celom okolí na mňa veľmi zapôsobila. Ihneď som pocítil, že som sa ocitol na správnom mieste. Takto sa dom v Medjugorí stal mostom ilúzií k skutočnému životu. Začiatok, ako vždy, bol obrovským bojom medzi pokušením zostať, len aby prešiel čas a dôverou, prijímajúc v slobode a pravde veci, ktoré mi predkladali. Časom som začal budovať prvé priateľstvá a prežívať viac intenzívne každodennosť komunitného života: modlitbu, obetu, čisté dialógy. Po ôsmych mesiacoch som si prvýkrát uvedomil, že kráčam dopredu a že moja cesta sa stáva veľmi dôležitou životnou voľbou. Spomínam si, že som vstával o druhej v noci na osobnú adoráciu a bol som tam dostatok času. Aj keď často krát som si veľmi dobre neuvedomoval to, čo som robil, ale veľmi som potreboval pomoc. Teda som sa zachytil tam, kde sa zdalo, že všetci v dome naberajú silu. Sledujúc cestu ostatných, vidiac dary, ktoré chlapci rozvíjali, aj ja som túžil mať otvorené oči na malé veci, odvahu byť pravdivým, plným entuziazmu, aj keď mi bolo ťažko... Dnes mám ten dar pomôcť každému, kto klope na dvere komunity, robiac kolokviá v našom dome v Medjugorí a v Mostare, práve tam, kde som pred pár rokmi s beznádejou prišiel aj ja. Život, ktorý žijem teraz v tomto dome je veľmi intenzívny, nádherný, zložený z pobehovania hore a dole ale aj služby, hlbokého dozrievania aj prostredníctvom bolesti a kríža, mnohých nepredvídaných situácií, ktoré sú skúškami intenzívnej a čistej radosti prameniacej z lásky. Žijem v jednom z najväčších domov komunity na mieste, ktoré odo mňa veľa vyžaduje, ale kde oveľa viac dostávam. Veľakrát služba pútnikom, ľuďom, ktorých ani nepoznám, ma zaťažuje a narúša moje plány ale to je pekné, pretože mi pomôže rozpoznať, aký skutočne som. Veľakrát vidím, že som netrpezlivý a úbohý, ale s túžbou byť lepším. Tu prežívam dar môcť spoznať pomoc Panny Márie, predovšetkým v komplikovaných situáciách, kde nestačí len inteligencia alebo skúsenosti na nájdenie riešenia.
Cítim veľmi veľkú vďaku ku komunite, ktorá ma nikdy nesklamala, k môjmu anjelovi strážnemu a všetkým tým, ktorí ma sprevádzali na ceste. Predovšetkým musím rozpoznať: Pane, som jedným z detí Tvojej Božej Prozreteľnosti, som Synom Tvojho Milosrdenstva, Tvojho víťazstva nad hriechom. Som synom Vzkriesenia!
|
Stampa questa pagina
