Sme Elizabeth a Dario. Už desať rokov žijeme ako rodina v jednej z misií Komunity Cenacolo. Misia sa venuje starostlivosti o deti z ulice, ktoré prichádzajú s problémami opustenosti, násilia a zneužívania. Rozhodli sme sa venovať službe týmto chudobným deťom a príkladom našej rodiny im pomáhať uzdravovať tie najhlbšie zranenia, dať im príležitosť vyrastať v odlišnom prostredí, zdravom, čistom,  prežívať spolu s nimi chvíle modlitby, práce a priateľstva.
Dario je „synom“ Komunity, vstúpil do nej v Taliansku pred sedemnástimi rokmi s problémami drogovej závislosti, a okrem nej s problémom osamelosti a chýbajúcej úcty a lásky voči sebe samému a voči druhým ľuďom, nedokázal už viac odlíšiť dobro od zla.
Komunita mu dala možnosť znovuzrodiť sa ako slobodná osobnosť s mnohým darmi, o ktorých predtým nevedel. Umožnila mu dôverne spoznať, dotknúť sa a zažiť Božiu lásku. Spoznal Boha prostredníctvom Eucharistie, bez ktorej by nebolo možné uzdraviť zranenia spôsobené temnotou, v ktorej žil. Naučil sa, čo to znamená Sloboda, Pravda, Láska, Trpezlivosť, Obeta a Šťastie.
Dário vstúpil do môjho života potom, ako prežil osem rokov v Komunite. To sa stalo vtedy, keď som sa v tridsiatich štyroch rokoch rozhodla, že zmením život. Mala som úspešne ukončené vysokoškolské štúdiá a uplatnenie vo svete práce ako profesorka na jednej z najlepších škôl v meste. Chcela som však dať hlbší zmysel tomu všetkému, čo som robila a venovať život akejkoľvek dobrovoľníckej činnosti. Takto som prostredníctvom misie v Mexiku spoznala Komunitu Cenacolo. Veľmi ma dojalo stretnutie s mladými ľuďmi, ktorí sa altruisticky úplne venovali modlitbe, práci a potrebám detí. Najviac zo všetkého ma prekvapil pokoj, harmónia a kľud, ktoré napĺňali tamojšiu atmosféru a ich vzájomné vzťahy. To bol začiatok môjho obrátenia. Rozhodla som sa s nimi spolupracovať a bez nároku na odmenu venovať svoj čas a to, čo som vedela robiť. Po čase som aj ja začala v sebe pociťovať ten istý kľud. Spoločná modlitba a práca ma napĺňala pokojom a vyrovnanosťou, po akých som hlboko v srdci veľmi túžila.
Krátko nato som spoznala Dária, zaľúbili sme sa a rozhodli spoločne vytvoriť rodinu a aj naďalej ostať žiť v Komunite. Už o rok nato sme boli novou rodinou v Komunite. Mesiac po svadbe sme už mali na starosti štyri deti a navyše sme čakali prvé vlastné dieťa. Iba vtedy som začala chápať, ako sa mohli v Dáriovi uzdraviť zranenia z minulosti, pretože Komunita ponúka veľmi konkrétny spôsob života, založený na pravde a jednoduchosti. Dnes, po dlhom období v Komunite a s troma deťmi – Andrei má osem rokov, Francesca šesť a Juan Pablo štyri - prežívame slobodu a pocit osobného naplnenia ako rodičia, aj ako rodina. Pozorujeme naše deti a sme veľmi šťastní, že môžu vyrastať v takom prostredí, akým je Komunita Cenacolo, kde sa môžu s druhými deťmi deliť o dary, ktoré dal Boh každému z nich. Pre nás je veľkým darom môcť ich vychovávať v prostredí, kde vlastný príklad zaváži oveľa viac ako slová a kde skutky hovoria sami za seba. Pravdaže narážame aj na veľa ťažkostí. Naše deti nás veľakrát provokujú, neposlúchajú, majú svoje vrtochy, ťažkosti v škole, neochotu modliť sa, robiť domáce úlohy, hrať sa s druhými deťmi a pomáhať, robiť služby. Na našej zodpovednosti rodičov sa nič nemení, nie je odlišná od ostatných „bežných“ rodín, naopak je o to väčšia, keď si uvedomíme, že aj my robíme chyby a nie sme úplne dôslední sami k sebe tak, ako to chceme od nich. Taktiež zosúladenie nášho času a priestoru pre rodinu s pravidlami Komunity nie je vždy ľahké a vyžaduje si obetu: napríklad byť verní modlitbe, či už osobnej alebo komunitnej, snažiť sa podeliť s druhými o všetko to, čím sme a čo máme.
Ja ako matka niekedy žiadam od mojich detí, aby nekričali, pekne sa hrali, neurážali sa a nezvyšovali hlas, a „čuduj sa svet“ občas ja ako prvá sa neviem kontrolovať! A to sa stáva v mnohých iných veciach – ako rodičia si uvedomujeme naše vlastné slabosti, ale tým, že žijeme v Komunite, máme s pomocou druhých možnosť byť stále dôslednejší. Vždy sa nájde niekto, kto ti priateľsky poradí, aby si nekričal na vlastné aj druhé deti, aby si zmenil systém, nebol namyslený pre dobro, ktoré konáš ty alebo druhí. Musíme ešte veľa rásť, aby sme dokázali odovzdávať tie hodnoty, ktoré sa žiaľ vo svete pomaly vytrácajú, pretože v ňom chýba Boh.
Vieru v Boha nám Komunita ponúka ako základ našej životnej cesty. A to je práve to, prečo chceme ako rodina žiť a rásť v tomto prostredí – pretože sme sa naučili, že nasledovanie kresťanskej cesty neznamená iba modliť sa, ale je potrebné vieru prejaviť konkrétnymi skutkami, napríklad tým, že si dokážeme priznať vlastné chyby a prosiť o prepáčenie, dokážeme si odpustiť, ustúpiť, ostať ticho, usmievať sa aj v ťažkých chvíľach, milovať... To všetko s nádejou, že aj naše deti prijímajú tieto dôležité hodnoty a môžu rásť ako slobodné osobnosti, schopné čeliť výzvam sveta bez toho, aby sa dopustili rovnakých chýb ako my. Z toho dôvodu aj všetky ľudské starosti, ako dobrá škola, lekárska starostlivosť, ich materiálne zabezpečenie do budúcnosti,... sú druhoradé, nie preto, žeby neboli dôležité, ale preto, lebo sme mohli na vlastné oči vidieť, že Boh nás neopúšťa. Naše rozhodnutie žiť v Komunite a venovať sa službe, ktorú vykonávame v misiách, sa vynikajúco snúbi s našou osobnou voľbou nasledovať Ježiša a plniť Jeho vôľu, ako On sám hovorí v Evanjeliu: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti, alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, a v budúcom veku večný život.“ (Mk 10, 29 –30)
|
Stampa questa pagina
