|
Keď vám mám vyrozprávať príbeh našej rodiny, akosi samé od seba mi prichádzajú na um myšlienky „v množnom čísle“, pretože vďaka Bohu nás je dnes veľa pod jednou strechou.
Na začiatku nášho priateľstva nám Matka Elvíra navrhla Komunitu najmä ako možnosť pravdivo spoznať samých seba, dať osobnú odpoveď viery Bohu a až  potom zahrnúť aj niekoho iného, aby spolu s nami zdieľal zodpovednosť za spoločný život.
Dnes s odstupom času môžeme potvrdiť, že práve vďaka tomuto úsiliu v nás postupne dozrievala nezištná láska, nie závislosť jedného na druhom, tá láska nás zjednotila v modlitbe a odriekaní a dala pevné základy nášmu vzťahu, ktorý nestojí iba na pekných pocitoch.
Keď sa mňa, Carla, niekto opýta, kedy som si uvedomil, že Shannon bola tá pravá žena, manželka pre mňa a matka mojich detí, myšlienky mi zaletia k momentu, kedy som ju so slzami v očiach pozoroval, ako dokázala presvedčiť jednu slobodnú mamičku, aby nepotratila. Sľúbila jej, že ak bude pokračovať v tehotenstve a porodí dieťa, ona sama sa oň postará, ak to bude potrebné. Vtedy som pochopil, že prežijem zvyšok života so ženou, ktorá je schopná milovať, brániť a prijímať život, v celej jeho plnosti a kráse, nielen život, ktorý sme potom v budúcnosti mohli ako Boží dar splodiť my sami.
Vzali sme sa v misiách, kde sme mali to šťastie žiť ako otvorená rodina, prijímať deti, ktoré z Božej vôle klopali na dvere Komunity. Mohli sme slúžiť a „skláňať sa“ pred tým najvzácnejším pokladom na zemi, životom, a tak sme si uvedomili, že tú najväčšiu službu sme vlastne nerobili my pre nich, ale naopak, robili ju práve tieto opustené a zabudnuté deti nám. Radovali sme sa, aj trápili s nimi, niekedy nás privádzali na pokraj šialenstva, ale tým všetkým sme si začali zhromažďovať dedičstvo drahocenných požehnaní.
Boh je verný, čoskoro odpovedal na našu chabú dôveru a už dnes nám „odplatil“ niekoľkonásobne – v týchto rokoch k našej nesmiernej radosti prišli na svet Simon, Joshua, Anna Lina a pred niekoľkými týždňami malý Tommaso.
Počas posledného roka v misiách, v dome Jána Pavla II. v Peru, sme sa v osobnom aj rodinnom živote snažili nájsť čas na modlitbu, alebo ako hovoríme u nás doma, snažili sme sa žiť dôslednejšie naše predsavzatia. Z vlastnej skúsenosti vieme, že každodenná modlitba v rodine a tiež Eucharistia, ktorú máme to šťastie prijímať každý deň, nám prinášajú pokoj. Starosti, ktoré niekedy úplne pohlcujú naše myšlienky, sa tak menia na úprimnú dôveru, Boh nám dáva schopnosť žiť naplno radosti aj ťažkosti každého dňa.
Pred niekoľkými mesiacmi sme sa vrátili do Talianska, kde žijeme aj naďalej naše misijné povolanie, ktoré začína medzi štyrmi múrmi našej rodiny, aby sa potom mohlo rozšíriť aj na tých, ktorí nás obklopujú. Sme veľmi vďační a šťastní, že môžeme kráčať a vychovávať naše deti v zdravom prostredí, obklopení ľuďmi, ktorí aj napriek svojim chybám a každodenným pádom majú svoj pohľad upretý na Toho, ktorý jediný nám dáva silu opäť vstať.
Veľmi ďakujeme Matke Elvíre, ktorá nás dôsledne a rozhodne pobáda, aby sme boli svedkami svetla, ktoré sme spoznali, a osobitne ďakujeme Bohu, ktorý nám každý deň dáva silu prijať a s radosťou žiť toto pozvanie.
(Z časopisu Vzkriesenie – september 2007)
|
Stampa questa pagina
