|
Gregor
Hneď úvodom cítim povinnosť poďakovať sa Bohu a Komunite za možnosť svedčiť o mojom vzkriesení. Spomínam si, ako som sa jedného dňa pred niekoľkými rokmi zobudil a zavolal môjmu otcovi. Zveril som sa mu, že už ďalej nevládzem.
V rodine bolo všetko v poriadku, žili sme dobre, ale keď sa hlbšie zamyslím nad naším životom - nemodlili sme sa, náš všedný každodenný život bolo samé naháňanie sa za peniazmi, moji rodičia mali so mnou a tiež s mojimi bratmi veľké plány... avšak ja  som žil veľmi neporiadne a nemohol nájsť pokoj. Jedného rána som sa prebudil a nabral odvahu povedať otcovi celú pravdu, kto naozaj som: narkoman už viac ako desať rokov, zničený, smutný, bez chuti do čohokoľvek.
O niekoľko mesiacov som vstúpil do Komunity. Už počas tých mesiacov očakávania som sa cítil oveľa slobodnejší. Na druhej strane som prežil aj veľmi silnú skúsenosť zla - zlo ťa nenechá len tak ľahko odísť! Vstúpil som do Komunity s veľkým vnútorným zápasom a môžem povedať, že moje obrátenie sa začalo až po niekoľkých mesiacoch vďaka chlapcovi, ktorý bol už nejaký čas v Komunite. Zblížili sme sa a on mi povedal celú pravdu o mojom živote. Ostal som bez slov, nedokázal som pochopiť, ako môže vedieť všetko to, čo bolo tak hlboko ukryté v mojom srdci, tak dobre ukryté, že som o tom nikdy s nikým nehovoril. Takto som začal moju komunitnú cestu spolu s inými chlapcami, a začal som sa modliť. V období prípravy na vstup do Komunity jediný človek, ktorého som videl modliť sa, bola moja babka, vždy odriekala ruženec vo svojej izbe, ale ja som nechápal, čo robí, nikdy som nebol v kostole. Ak som však dnes v Komunite a žijem to, čo žijem, je to vďaka nej, iba jej a jej modlitbám vďačím za tú radosť, ktorá ma dnes napĺňa.
Po niekoľkých rokoch v Komunite som pocítil v srdci hlbokú túžbu, ale ešte som nedokázal pochopiť, či bola pravdivá alebo len prechodná. Vďaka každodennej rannej adorácii som pochopil, že som túžil vysloviť pred Bohom svoje „áno“ osobe, ktorá by bola akoby polovičkou zo mňa. Tento silný pocit som vtedy nedokázal úplne pochopiť, ale pokračoval som v modlitbách. Onedlho som spoznal tú, ktorá je dnes mojou manželkou, Zvonku. V nej som našiel osobu, po ktorej som túžil celý život – páčila sa mi jej priamosť, s akou mi o všetkom hovorila, pretože v mojej rodine sme spolu nikdy nehovorili priamo, nepozerali sme si navzájom do očí.
Po období zasnúbenia, ktoré bolo prežité čisto a sprevádzané Komunitou, a najmä vedené Bohom, prvého novembra minulého roka sme si pred Bohom povedali naše áno, navždy. Je to pre mňa niečo neuveriteľné, som šťastný, pretože kedysi som si myslel, že sa nikdy nebudem môcť oženiť. Po niekoľkých mesiacoch sme sa dozvedeli, že čakáme dieťa a aj to je zámer, ktorý nepochádza od nás, je to Boží zámer! S radosťou očakávame jeho narodenie! Ďakujem.
Zvonka
Volám sa Zvonka a som tu spoločne s mojím manželom Gregorom. Ďakujem predovšetkým Bohu, ktorý mi umožnil spoznať Komunitu. Sme mladí manželia, nie tak vekom, ale vzali sme sa len pred niekoľkými mesiacmi a Boh nám už teraz dal veľký dar, čakáme dieťa. Žijeme dnes nový život. Nechcem vám veľa hovoriť o negatívnych veciach, snáď iba toľko, že som prežila veľa rokov závislosti na drogách a alkohole a prepadla som sa hlboko do zla. Moja rodina mi odjakživa odovzdávala kresťanské hodnoty, každú nedeľu sa išlo do kostola. Moji rodičia boli dosť „tvrďasi“, ale nehovorili sme spolu. Neexistoval medzi nami dialóg, nikdy nehovorili o tom, ako sa cítili, a ani ja som sa nenaučila vyjadrovať svoje pocity. Veľa rokov som ich za to obviňovala, ale dnes si uvedomujem, že takto nemôžem myslieť, pretože oni nemali to šťastie ako ja, nemali sa kde naučiť viesť dialóg, žili v takej chudobe, že ani ich rodičia im nedokázali odovzdať podobné hodnoty.
Dnes ďakujem za to, že som sa v Komunite prostredníctvom modlitby naučila poznávať samú seba, kto naozaj som, a najmä povedať si pravdu o sebe. Dlhé roky som utekala pred pravdou, mala z nej veľký strach, ale keď som spoznala krásu pravdy, chcela by som ešte viac prehlbovať vzťah s vlastnými rodičmi. Aj ja by som sa chcela stať pravdivou a úprimnou mamou a to je niečo, na čom môžem teraz pracovať spolu s Gregorom. Po mnohých rokoch v Komunite a po mnohých útrapách vo mne Ježiš uzdravil veľa zranení a neustále ich uzdravuje, pretože moja minulosť zanechala na mne svoje stopy, ale ja už nechcem myslieť na zlo, iba na dobro, pretože vďaka Gregorovi a prostredníctvom Boha som našla oporu, ktorá ma neustále pobáda na ceste dobra a všetkého pozitívneho. Vidím, že modlitba nám dáva silu napredovať. Kedysi som si myslela, že modlitba je iba pre starých ľudí a nám nie je nanič, avšak dnes sú to hodnoty, ktoré chceme odovzdať našim deťom: spoločne sa modlíme ruženec, chodíme na každodennú svätú omšu, často pristupujeme k sviatosti zmierenia.
Ďakujem za to, že v Komunite máme Matku Elvíru, ktorá nás učí byť dobrými rodičmi. Vonku neexistuje nijaká škola, ako sa stať rodičom, nemôžeš zaplatiť za to, aby si sa tomu naučil, avšak Matka Elvíra nám konkrétne ukazuje a vysvetľuje, ako sa správať k deťom, aké je dôležité znížiť sa na ich úroveň, no zároveň na ne pozerať už ako na dospelé osobnosti, že máme ako prví ísť príkladom a nežiadať od nich, aby robili niečo, čo my sami zanedbávame. Deti sa učia tým, že pozerajú na rodičov a preto viem, že už sa nemôžem skrývať. Predovšetkým s mojím manželom chcem každý deň otvorene a pravdivo hovoriť o našich ťažkostiach a útrapách, vedieť ho požiadať o odpustenie, aj pred deťmi, byť pre nich príkladom. Určite to nie je ľahké, ale s úsilím a modlitbou je možné ísť touto cestou.
(zo svedectva pre Rádio Mária)
|
Stampa questa pagina
