Volám sa Sofia, som Talianka a už nejaký ten rok som súčasťou veľkej rodiny Cenacolo. Keď si spomeniem ako som vstúpila, považujem sa za šťastlivú, pretože aj napriek pokusom môjho uja a mojej sestry Lucie, ktorí sa päť rokov modlili, aby som vstúpila do Komunity, cítila som sa v poriadku a nechcela o tom ani počuť. Najskôr som navštívila dom v Medžugorí a potom, prostredníctvom jednej kama rátky, som sa zúčastnila kolokvia s dievčatami z Komunity v Turíne, ale vôbec ma to nepresvedčilo, aby som sa podujala na vstup.
Potom, pri príležitosti predstavenia pripraveného Komunitou v Pompejach, som na podnet môjho uja išla za Matkou Elvírou, aby som ju spoznala. Keď sa ma opýtala, či beriem drogy, odpovedala som: „Nie!“, zo strachu. Ona odvetila: „V poriadku, ak chceš na každú moju otázku odpovedať „nie“, tak ja idem.“ A zatiaľ čo sa obracala na odchod, pocítila som v srdci veľkú silu, zastavila ju a vyrozprávala jej všetko, čo som v tom období robila. Navrhla mi okamžite vstúpiť a rozlúčili sme sa s prísľubom, že za ňou prídem o niekoľko dní do Sóry. Toto stretnutie malo pre mňa podstatný význam, pretože v nasledujúcich dňoch, kým som sa doma rozhodovala či vstúpiť alebo nie, v mysli som mala stále živý obraz žiarivých očí a pevného hlasu Matky Elvíry a tváre mladých z Komunity. Bola som už unavená zo života plného klamstiev – fyzicky som bola živá, ale vo vnútri ma sužoval silný pocit smrti, ktorého som sa chcela zbaviť! Keď som videla tých mladých, cítila som doslovne na vlastnej koži niečo pravdivé, a hoci som tomu úplne neverila, chcela som to aspoň vyskúšať. S veľkým premáhaním som išla do Sóry na predstavenie a tu sa začal môj nový život: vstúpila som do Komunity. To, čo mi najviac pomohlo vytrvať, bolo nezištné a čisté priateľstvo dievčat, ktoré už boli dlhšie na tejto ceste. S veľkou trpezlivosťou a láskou stáli po mojom boku vždy, keď som to chcela vzdať.
V živote mi nikdy nechýbala láska, pretože pochádzam z kresťanskej rodiny so zdravými hodnotami. Som šiesta dcéra a dostalo sa mi veľa pozornosti od mojich starších sestier a od brata. Motívy, ktoré ma priviedli k pádu do zlého spôsobu života, boli v základe dva. Prvým bola smrť môjho otca, ktorá vo mne zanechala veľké prázdno, prázdno, ktoré sa rodina snažila zaplniť peniazmi a oblečením. Druhým motívom bola snaha byť odlišná od mojich sestier, ktoré sa všetky vydali ako veľmi mladé a robili vždy to, čo o nich rozhodla rodina. Dusila ma táto mentalita a žila som v ilúzii, že ako osemnásťročná odídem z domu. Ale nebolo to možné. Napriek ťažkostiam ma rodina vždy ochránila a pomohla mi, a najmä som cítila silu pokrvného zväzku, ktorý ma s nimi zjednocoval a bránil mi odísť, čo vo mne vyvolávalo určitý zvláštny pocit nenávisti/lásky. S maskou poriadneho dievčaťa, ktoré študovalo, som dokončila vysokú školu, získala som vzdelanie so špecializáciou na postihnuté deti a ako dvadsaťročná som už stála za učiteľskou katedrou. Ale nič z toho ma nerobilo šťastnou. V ťažkých chvíľach, ktoré som prežívala s mojím chlapcom a s rodinou, som pila a brala drogy. Po ťažkej autonehode som sa dotkla úplného dna– nedokázala som sa dobre vyrovnať s týmto utrpením. Cítila som v sebe obrovskú prázdnotu a to, čo som mala, mi už nestačilo. Začala som napĺňať túto prázdnotu nakupovaním nového oblečenia, mobilných telefónov, návštevou salónov krásy pre získanie lepšieho pocitu, ale môj smútok stále narastal.
Dnes som šťastná a mám sa rada taká, aká som, bez maľovania a aj s nejakým tým kilom navyše. To, čo som našla v Komunite, sa nazýva šťastie, radosť, jednoduchosť, čistota, pravda a sloboda. Tieto hodnoty som nikdy nemohla kúpiť vonku, ale zaslúžila som si ich v pote tváre mnohými obetami a zriekaním, najmä však modlitbou na kolenách pred Eucharistiou.
Dnes sa cítim vyrovnaná, pokojná a istá si tým, čo chcem. Objavila som hodnotu života. Vďaka deťom a rodinám, s ktorými žijem v jednom dome, som začala veriť v hodnotu manželstva, vo vernosť a najmä v modlitbu, ktorá rozväzuje aj to, čo je najzamotanejšie. Dnes vidím veci zrelšie, prijímam situácie s väčším pokojom a najkrajšou vecou na tom všetkom je, že už nepotrebujem utekať od reality. Žijem plnosť aj vo chvíľach utrpenia a rešpektujem ťažkosti a nedostatky mojej rodiny.
Veľké ďakujem patrí Matke Elvíre za to, že mi dala možnosť zmeniť život a za dôveru, ktorú má vo mňa. Ďakujem najmä za dar modlitby, ktorá naplnila tie najtemnejšie a najvyprahnutejšie miesta v mojom srdci a ktorá je dnes svetlom, ktoré osvecuje moje dni, aj tie najťažšie.
|
Stampa questa pagina
