Volám sa Sumi a už niekoľko rokov žijem v Komunite v dome v Adé, blízko pri Lurdoch. Ďakujem Bohu za to, že môžem byť blízko pri Panne Márii, v tomto dome, ktorý sa stal nástrojom môjho znovuzrodenia v Božích rukách. Môj príbeh sa začal vtedy, keď som sa narodila v Indii a hneď bola rodičmi opustená. Našla ma jedna rehoľná sestra a bola som daná do adopcie. Mojou novou rodinou sa stal jeden belgický manželský pár. Mala som deväť mesiacov a na nič sa  nepamätám, ale toto zranenie vo mne vyprovokovalo odmietnutie mojej adoptívnej mamy. Spomínam si, že ma chcela mať vždy nablízku, ale ja som cítila akoby neviditeľný múr medzi nami. Ako dieťa som tomuto pocitu nerozumela, ale trápil ma, hanbila som sa zaň a nedokázala som ho ani len vyjadriť. Keďže som všetko držala vo vnútri, narastala vo mne vzbura a tak už v jedenástich rokoch som začala rodičom kradnúť peniaze a hovoriť hromadu klamstiev. Žila som vo vlastnom svete, v snahe uniknúť od reality. Nenechala som na sebe nič poznať a v rodine som sa tešila povesti otvoreného, spoločenského a slobodného dievčaťa, ktoré má zo seba dobrý pocit. Preto si nikto nevšimol moje súženie.
Potom prišlo sťahovanie do Francúzska, ktoré zmenilo môj život. Mala som štrnásť rokov, nehovorila som po francúzsky, všetko bolo nové. Cítila som sa stratená.
Približne v sedemnástich rokoch som začala tráviť čas mimo domu s priateľmi a priveľa piť. Zamietla som hodnoty získané v rodine. Alkohol mi dodával odvahu a život bol ako v mojich snoch. Prekračovala som všetky limity, preháňala stále viac, a hoci si moji rodičia začali uvedomovať, že som sa vydala na zlé chodníčky, pre mňa už bolo príliš neskoro. Musela som si zvoliť medzi domovom a svetom. Opustila som rodinu, pričom som požiadala o všetky moje peniaze, presne ako márnotratný syn v podobenstve.
V devätnástich rokoch som stretla chlapca, ktorý tvrdil, že ma miluje. Bola som naivná, uverila jeho sľubom a odišla žiť s ním. Tu začal môj „zostup do pekiel“. Po dvoch mesiacoch som ostala v druhom stave. Nevediac čo robiť, a bez plného vedomia o následkoch, išla som na potrat. Dúfala som, že sa zbavím problému, avšak naopak, zabila som drahocenný život a smrť vstúpila do môjho vnútra. To bol začiatok depresie – skončila som na psychiatrickej klinike, potom v rôznych centrách, počas troch rokov som bola veľakrát prijatá na liečenie a prepustená, ale vo vnútri ostávala „troskou“. Z dôvodu závislosti na alkohole a na psychiatrických liekoch som nebola schopná ničoho. Uprostred toľkého utrpenia sa javilo ako jediné riešenie – samovražda. Urobila som zúfalý pokus vziať si život skokom z okna. Mala som dvadsaťtri rokov, smrť v duši a nijakú nádej, ale dnes viem, že to bol Ježiš, kto ma zachytil do svojho otvoreného náručia a ja mu ďakujem, pretože bez neho by ma už nebolo. To bol tej najtvrdší moment v mojom živote, ale zároveň začiatok niečoho nového. Po roku boja o život som sa rozhodla, že prijmem pomoc a vstúpim do Komunity. Začiatok cesty bol veľmi ťažký, pretože som bola plná hnevu, zmätku, neverila som, že by mohol existovať aj iný život a myslela si, že som tu len preto, aby som sa dostala zo závislosti. Bolo to však inak – stretla som Ježiša a získala nový život. Nemohla som už síce utekať pred utrpením, ale po prvýkrát som cítila, že ma majú radi takú, aká som, cítila som, že niekto vo mňa verí, hoci ja už som nedokázal veriť sama v seba, že mi niekto dôveruje, hoci už všetci ostatní stratili všetku dôveru vo mňa. To ma nesmierne podnecovalo začať odznova, mať nádej, že aj ja budem môcť konečne žiť, a nielen „prežívať“.
Dnes už nechcem viac utekať pred vlastným životom. Hlboko verím, že s Ježišom je všetko možné, že v živote nie je nič, čo by sa nedalo vyriešiť a prekonať! Myslela som si, že som sa vedela modliť, pretože moja rodina mi odovzdala kresťanskú výchovu, ale po čase som si uvedomila, že som sa musela všetkému ešte len naučiť. Moje srdce bolo uzavreté, ale to maličké „áno“, ktoré som povedala Ježišovi, stačilo na to, aby On mohol vstúpiť. Po tomto prvotnom stretnutí som ho chcela stále viac spoznať, až kým som si život s Ním nezamilovala. Minulosť ma poznačila aj fyzicky, a je to kríž, ktorý musím niesť a ktorý mi vždy pripomína, kým som bola, ktorý ma vedie k neustálej vďačnosti za stretnutie s Ježišom, ktoré premenilo môj život.
Dnes som šťastná, mám v srdci radosť a milujem život... vlastne, milujem život s Ježišom, pretože bez Neho neexistuje skutočný život. Mojou najväčšou túžbou je kričať do celého sveta, najmä k tým, ktorí žijú v zúfalstve a smútku, že život je najnádhernejší dar, ktorý nám Boh dal. Práve preto, že som ním dlho opovrhovala, dnes chcem svoj život silno, silno objať!
|
Stampa questa pagina
