Martina
Dnes večer sa cítim veľmi milovaná Bohom a tiež veľmi šťastná, že vám môžeme svedčiť, ako rodina Cenacolo, o dare skutočného vzkriesenia v našich životoch.
Najkrajší moment, ktorý som prežila v Komunite bol ten, keď som začala cítiť, ako sa moje srdce prebúdza, a s ním aj city a pocity, a všetko to, čo v predchádzajúcom živote úplne vyhaslo.
Prišla som do Komunity veľmi nahnevaná, úplne ľahostajná a namyslená, namýšľala som si dokonca, že držím svoj život pevne vo vlastných rukách a môžem sa s ním aj naďalej zahrávať, rozhodovať o tom, čo budem robiť dnes i zajtra. Pán mi s veľkou múdrosťou pomohol pomaličky pochopiť, o čo je môj život istejší a šťastnejší v Jeho rukách.
Aj ja mám za sebou minulosť poznačenú závislosťou na drogách, ale to je naozaj ten posledný bod v mojom minulom životnom príbehu, pretože všetko začalo nezmyselnosťou života, veľkým prázdnom, ktoré som si už ako dieťa niesla v srdci. V určitej chvíli v období dospievania som si uvedomila, že mi niečo v živote chýbalo, niečo hlboké – odpovede na mnohé otázky, ktoré som si niesla v srdci, chýbala mi schopnosť odpúšťať, a začala som sa utiekať k ľahostajnosti, k mnohým maskám, povrchnosti, móde – pracovala som v mnohých módnych sektoroch – ale nikdy som nenašla odpovede na to, čo som hľadala. Myslím si, že my ženy máme príliš veľa príležitostí, ako vo svete zísť z cesty, že žena je tým slabším článkom spoločnosti, avšak čo sa týka života a lásky môže byť práve tým silnejším článkom.
Celý život mi nebude stačiť na to, aby som sa dostatočne poďakovala Komunite a Matke Elvíre za to, že mi v prvom rade pomohli znovu objaviť zmysel môjho ženstva, pretože ak som dnes vydatá a rozhodla som sa pre materstvo, je to práve preto, lebo som pochopila, v čom tkvie dôstojnosť ženy – nie som objektom, ani bábikou, ani večným dievčatkom, ale naozaj ženou a so všetkými mojimi slabosťami a krehkosťou chcem ísť touto cestou, aj s pomocou môjho manžela a Komunity. Vždy, keď sa cítim byť ženou, keď cítim, aké krásne je slúžiť, odpúšťať, vedieť aj znášať utrpenie pre niekoho, byť nablízku druhému človeku, byť priateľkou, ... vtedy cítim, ako mi to vynahradzuje za všetky tie roky, ktoré som premárnila v nezmyselnosti života.
Ďakujem Pánovi za to, že tak ako mňa povolal k novému životu, podobne urobil aj s celou mojou rodinou. Bolo pre mňa veľmi dôležité, že spolu so mnou kráčala s Komunitou aj moja rodina – vidieť ich vzkriesenie dalo veľkú silu aj môjmu vzkrieseniu. V súčasnosti často chodievam robiť kolokviá pre dievčatá a niekedy sa mi zdá, že som od nich akoby vzdialená, pretože na mne vidia, že žijem dobre, som dobre oblečená a šťastná, pozerajú na mňa a môže sa im zdať, že som nikdy neprežila tú Getsemanskú záhradu a Svätý týždeň pred Vzkriesením, ale ja to viem, a keď prežívam tieto ťažké chvíle spolu s nimi uvedomím si, aký krásny je život a aké je dôležité darovať ho prostredníctvom drobných každodenných vecí.
Andrea
Dobrý večer všetkým! Dnes som tu spolu s mojou manželkou, a je to vďaka Bohu a Komunite, že som dnes manželom, ženatým mužom. Myslím, že tak ako hovoril otec Stefano, bolo pre mňa veľmi dôležité - ešte predtým, ako som sa stal manželom a ako sa mi v srdci zrodila túžba stať sa otcom - stať sa synom Komunity. Moja rodina a moji rodičia mi dali veľa lásky, aby som sa cítil ich synom, ale dnes som si vedomý, po čase strávenom v Komunite, že táto ich láska mi nestačila. Aj napriek tomu, že som od rodiny dostal a cítil veľa dobrého, ostávala vo mne jedna časť, o ktorej som nevedel povedať, komu patrí, nechápal som, komu vlastne patrím. Mal som rodinu, ale akýsi hlboký pocit mi nahováral, že bola určitá časť života, ktorú som nežil, neobjavil, a zároveň som cítil, že to bola práve tá najdôležitejšia časť, pretože som nebol šťastný.
Mnoho rokov som bol závislý na drogách, ale po rokoch prežitých v Komunite, ak mám povedať pravdu, nemôžem tvrdiť, že by som začal fajčiť marihuánu, aby som sa pred druhými ukázal, aby som to len tak vyskúšal, prípadne aby som niekoho napodobňoval. Vždy som naopak cítil, že v tej chvíli som už nemal čo stratiť, myslel som si, že aj keby som skončil na drogách – a počul som ako všetci hovoril, že „tráva“ vedie k heroínu a heroín vedie k smrti, a veril som tomu – ale vo vnútri som cítil, že „nič horšie“ sa mi nemohlo stať. Nedokázal som dať hodnotu, zmysel, príslušnosť môjmu životu. Láska, ktorú som nedokázal nájsť, ktorá mi chýbala, tá ma priviedla k drogám, ale zároveň to bola ona, ktorá mi nedovolila skončiť pri drogách, zomrieť kvôli drogám. Vďaka Bohu som v hĺbke drogám neveril, inak by som tu už dnes nebol.
Vstup do Komunity prišiel vo chvíli z ľudského pohľadu nepochopiteľnej – počas desiatich rokov závislosti na drogách bolo veľa momentov, kedy by bol takýto vstup oveľa pravdepodobnejší – keď som bol bez peňazí, na ulici, porobil som veľa hlúpostí a mal problémy s políciou... Avšak vstup do Komunity nastal vo chvíli, keď som síce bral drogy, ale mal plno peňazí, auto, rodina bola presvedčená, že som sa z problému dostal. Ale pravdepodobne práve vtedy, keď som mal všetko, zistil som, že to všetko vlastne nič neznamenalo a prepadol som zúfaniu. Zrazu som uvidel falošnosť vlastného života, aj so všetkými tými peniazmi, falošnými priateľmi – hoci si ma vážili – bol som obklopený vecami, ale i napriek tomu som bol nešťastný a v jednej chvíli jasnej mysle som si vďaka Bohu povedal: „A čo ďalšie teraz budem hľadať? Vyskúšal som už všetko, prešiel všetkými možnými cestami, získal všetko, čo chcel, a vlastne som nenašiel nič.“
Vtedy som cez jednu osobu spoznal Komunitu. Hneď od prvého kolokvia som cítil, že snáď odpoveď na lásku, ktorú som hľadal, na moju túžbu patriť k niečomu dôležitému, bola tam vnútri, v Komunite, a potom som zistil, že to niečo bol vlastne Niekto, bol to Boh, bola to modlitba.
V Komunite som stretol moju manželku. Viem, že jej nemôžem dať dokonalú lásku, ktorú potrebuje, a ani ona nemôže dať dokonalú lásku mne, ale vieme, že to, ako sme sa spoznali, ako sme sa zasnúbili – vo všetkom nás sprevádzala Komunita. Obdobie zasnúbenia bolo pre nás pochopiteľne skúškou – pre každého osobne, aj pre nás dvoch ako pár – preto aj dnes, keď sme manželia, cítime sa v prvom rade synom a dcérou. Ak by sme sa necítili synom a dcérou Lásky, ak by sme nepociťovali potrebu Boha, ktorý je Otcom a ktorý sa o nás stará – naša ľudská láska by bola úbohá, a všetko to, čo ja dokážem dať mojej žene, viem dobre, že jej to nemôže stačiť. A preto mám dnes srdce v pokoji, v Pánovi, aj voči nej, tak isto, ako som mal srdce v pokoji aj predtým, ako som ju spoznal. To isté platí aj vo vzťahu k mojej rodine. Je úžasné vedieť, že aj oni sa vďaka Komunite obrátili a začali sa modliť. Bolo krásne ísť na návštevu domov a môcť sa modliť spolu s nimi, a ešte krajšie bolo vrátiť sa do Komunity s vedomím, že sa neprestávali modliť, že mali svoje problémy a ťažkosti ako všetci, ale tiež mali a majú srdce v Bohu. To ma naplnilo pokojom a je to ten istý pokoj, ktorý dnes žijem vo svojej vlastnej rodine.
(zo svedectva pre Rádio Mária – marec 2010)
|
Stampa questa pagina
