Som Kristína, mám dvadsaťsedem rokov a som veľmi šťastná, že sa môžem s vami podeliť o môj životný príbeh. Nespomínam si, že by som mala v rodinnom prostredí nejaké výraznejšie problémy alebo veľký nedostatok lásky. Moji rodičia stále žijú spolu, najmä vďaka mojej mame, ktorá bola odjakživa ženou modlitby. Odovzdala mi veľa vzácnych životných hodnôt, vieru, vzťah s Bohom! Aj vo chvíľach, keď boli medzi rodičmi roztržky alebo nedorozumenia, nikdy som nemala  pocit, že by ma nechceli. Myslím, že prvé problémy nastali, keď som sa dostala do kontaktu s okolitým svetom a zistila, že mám veľké ťažkosti komunikovať a vôbec byť s druhými ľuďmi. S priateľmi, s deťmi, v škole, s mojou rodinou... nevedela som ako žiť a to v mojom srdci vyvolalo veľa pocitov menejcennosti, hlboký pocit smútku a prázdnoty. Spomínam si, ako si zo mňa druhé deti pre veľa vecí uťahovali – napríklad pretože som musela nosiť ortopedické topánky z dôvodu vrodeného problému s chodidlami. Ďalším dôvodom bol práve fakt, že som bola vychovávaná ku kresťanským hodnotám.
Veľakrát som v škole videla rozdiel medzi tým, čo ma učila rodina a tým, čo ponúkal „svet“. V mojom vnútri sa rozpútala búrka plná zmätku a hnevu voči mojim rodičom, ktorí mi hovorievali „nie“, ktorí ma učili, že nie je správne pozerať určité televízne programy, obliekať sa a správať určitým spôsobom. Videla som, že svet išiel úplne iným smerom, a aby si zo mňa viac nikto neuťahoval, začala som robiť veľa nesprávnych vecí, stretávať sa s divnými ľuďmi, fajčiť prvé cigarety a potom „ľahké“ drogy. Mojím cieľom bolo ukázať sa „silná“, aby som sa už necítila odmietaná. To všetko sa striedalo s návštevami oratória a skupiny mládeže vo farnosti – žila som dvojitý život, hoci v srdci som cítila, že to nebolo správne. Navštevovala som školu módneho dizajnu, ktorá mi poslúžila ako ďalšia maska na zakrytie toho, čo som nechcela, aby druhí o mne vedeli – môjho strachu a neistoty.
Vždy som si bola istá prítomnosťou Boha a Márie v mojom živote, nikdy som o tom nezapochybovala, ale dostala som sa až do bodu, kedy moje vnútro bolo úplne zmätené. Bola som veľmi nahnevaná aj na Boha a Matku Božiu, pretože som nevedela prijať samú seba, nebola som tým, kým som túžila byť. Asi v sedemnástich rokoch sa vo mne zlo rozpútalo a začali problémy s jedlom, bulímia a anorexia. Tým som chcela pritiahnuť pozornosť druhých, dokázala som ľahšie nadviazať rozhovor, cítiť sa prijatá osobami, ktoré určite neboli z tých, ktoré by mi mohli ponúknuť úprimné priateľstvo.
Vďaka Bohu si najskôr moja teta a potom aj moja mama takmer okamžite uvedomili, že mám problémy a urobili za mňa vážne rozhodnutia. Prestala som na niekoľko mesiacov chodiť do školy a úplne sa sústredila na vyriešenie problémov. Začala som navštevovať psychológov, veľa krát ma hospitalizovali v dennej nemocnici, aby ma udržali pod kontrolou, ale bez akéhokoľvek trvalejšieho výsledku. Vo vnútri mi ostával hnev, prázdno, chýbalo mi niečo, čo by mi dalo radosť a chuť žiť. Ale vďaka vytrvalosti mojej rodiny, ktorá nikdy neprestala o mňa bojovať, konečne prišla spása! Mala som to šťastie stretnúť osoby, ktoré mi pomohli vymaniť sa z problémov s jedlom a priviedli ma do Komunity. Spoznala som Cenacolo na organizovaných stretnutiach a sviatkoch, a všetko, čo som videla, bola radosť a svetlo, po ktorých som aj ja tak veľmi túžila. Najsilnejším podnetom pre vstup do Komunity bola chvíľa, keď ma počas Sviatku života v roku 2004 priviedli za Elvírou – chytila ma za vlasy a v prvej chvíli som si pomyslela: „Ako si dovoľuje takto sa ku mne správať, veď ma ani nepozná, nevie, kto som, aké mám problémy!“, ale hneď nato sa vo mne niečo uvoľnilo a ja som pochopila, akú veľkú lásku mala v tej chvíli pre mňa. Objala ma a ja som prepukla v plač. Nebolo ľahké prísť do Komunity, pretože vo chvíľach, keď sa niekto rozhodne pre dobro, zlo vždy zaútočí. Spomínam si, že v posledných mesiacoch pred vstupom som bola pokúšaná myšlienkami, že už si poradím sama, že to zvládnem, predsa problémy s jedlom už boli vyriešené... ale volanie dobra bolo silnejšie. Konečne nadišiel deň, kedy som vstúpila do Cenacola a kedy sa začala moja skutočná cesta k vzkrieseniu. Cítila som sa prijatá a okamžite súčasťou veľkej rodiny. Môj „anjel strážny“, dievča, ktoré sa o mňa staralo, bola zároveň mamou, a tak som mohla byť v kontakte aj s deťmi. To bolo pre mňa dôležité, pretože som sa s nimi cítila dobre, prinášali mi pokoj.
Vďaka pravdivej pomoci dievčat som pochopila, že ak chcem dobre vychádzať s druhými, musím na nich v prvom rade obrátiť svoj pohľad, ktorý som dovtedy upierala výlučne na seba. Postupne sa mi stále viac otvárali oči. Bolo ťažké „prehltnúť“ pravdu, ktorú som o sebe spoznala, o mojom sebectve a pýche, ale vďaka modlitbe a vďaka možnosti hovoriť o sebe som sa naučila vidieť aj dary, ktoré mi Boh dal. Zistila som, že okrem spevu a kreslenia viem aj milovať, usmievať sa, slúžiť, nestrácať viac nádej aj napriek ťažkostiam. Nikdy nebudem môcť dostatočne poďakovať za všetky zázraky, ktoré Boh vykonal v mojom živote. Vytiahol ma von z bahna, očistil a dal mi novú, skutočnú dôstojnosť!
|
Stampa questa pagina
