Volám sa Biljana, pochádzam zo Zahrebu v Chorvátsku a som rada, že vám môžem porozprávať o mojom návrate k svetlu. Už niekoľko rokov žijem v rodine Cenacolo a našla som tu skutočnú radosť. Keď sa zamýšľam nad mojou minulosťou môžem povedať, že láska nikdy nechýbala v našej rodine, ale bola vyjadrovaná prevažne materiálne, prostredníctvom peňazí, a ja som tento mylný spôsob začala zneužívať. Začala som klamať, ukrývať sa a budovať si „môj“ svet. Vyrastala som spolu s mojimi klamstvami, a preto ma už vo veku trinástich rokov pritiahlo fajčenie „trávy“. Páčilo sa mi to, pretože som sa cítila iná, akoby mi to pridávalo na dôležitosti. Doma sa mi darilo všetko udržať v tajnosti, pretože rodičia celý deň pracovali, nebolo ich. Staršia sestra mala svoju partiu a tak som si robila, čo som chcela. Namýšľala som si, že nikto mi nebol rovný, a tých, ktorí neboli ako ja, som pred všetkými ponižovala. Čím som bola staršia, tým „čudáckejších“ ľudí som spoznala. Chcela som ich nasledovať na zlých chodníčkoch, k čomu mi už „tráva“ nestačila. S prechodom na strednú školu prišli aj ťažšie drogy, ktoré si vyžadovali viac peňazí a to spôsobilo, že som sa prepadla ešte hlbšie do temnoty a falošnosti. Stala som sa „expertkou“ v klamaní, aby som získala potrebné peniaze od vlastnej rodiny. Ale po krátkom čase som ani sama nevedela, kto som a čo chcem – nasadila som si tisíce masiek a jedinou mojou starosťou bolo, kde a ako získať dennú dávku. Moja mama si všimla, že som aj telesne chradla a uvedomila si, že niečo nebolo v poriadku. Cítila som sa v koncoch, úplne vyčerpaná, ale aj naďalej som si nechcela pripustiť pravdu o vlastnej situácii. Doma sa všetko stalo neznesiteľným, nedokázala som už nič ukrývať a rodičia ma začali kontrolovať. Preto som sa v dvadsiatich rokoch rozhodla odísť z domu s ilúziou, že sa oslobodím spod nátlaku rodičov. Našla som si chlapca, ktorý bol tiež narkomanom a navyše dílerom. Čoskoro som si uvedomila, že táto moja vytúžená „sloboda“ ma stále viac zotročovala a vliekla smerom k samozničeniu. Temnota hustla – vo štvrti, kde som bývala, som sa musela neustále ukrývať pred políciou, život sa premenil na peklo, nemala som už ani vôľu, ani silu žiť, všetko stratilo zmysel. Veľmi som sa bála a prežívala pocity hanby, cítila som prázdnotu môjho hriechu, už som nevládala ďalej... spomínam si, že jedného večera som volala k Bohu a potom sa rozhodla vrátiť domov. V spomienkach mi natrvalo ostal vtlačený obraz tváre mojej mamy, keď ma uvidela. Bola zmätená a vystrašená, spýtala sa ma, či som sa vrátila domov navždy. Plakala som a bez slov, so zovretým hrdlom, som iba prikývla hlavou a ona ma mocne objala.
Začať odznova bolo veľmi náročné, pretože zlo sa vo mne silne zakorenilo. Keď mi oznámili, že budem musieť vstúpiť do Komunity, vzbúrila som sa – v hĺbke som si myslela, že sa ma chceli zbaviť. Nemala som však inú možnosť – buď Komunita, alebo predchádzajúci život. Vstúpila som do Komunity sklamaná a smutná, presvedčená, že som prišla na „konečnú stanicu“, že budem navždy zavretá v zariadení, kde sa budú ku mne správať ako k hocakej „narkomanke“, ale nebolo to tak. V Komunite som pocítila niečo úplne iné, určitý osobitý pocit dobra. Hneď ako ma dievčatá videli prichádzať, prišli mi naproti s úsmevom. To bolo niečo, čo som už dlhý čas nevidela – niekto mi išiel naproti a usmieval sa! Prijali ma s láskou a veľkou pozornosťou – bolo mi čudné, že ma niekto má rád takto nezištne a bez toho, aby ma poznal. Pomaly som sa začala cítiť lepšie a nasledujúc príklad dievčat, začala som sa aj ja modliť. V modlitbe som našla útechu a silu zmeniť sa.
Keď Boh vstúpil do môjho srdca, začala som viac dôverovať sama sebe. Oslobodil ma od sebectva, naučil ma neponižovať už viac druhých ľudí, ale milovať ich bez postranných záujmov. V týchto rokoch som dostala veľmi veľa darov, najmä v posledných mesiacoch, keď som mohla slúžiť deťom, a práve oni ma naučili ešte viac milovať.
Zo srdca ďakujem Bohu a Panne Márii, pretože tu som spoznala milosrdenstvo. Cítim, že mi bolo odpustené a som šťastná, že žijem! Ďakujem aj mojej mame, pretože neutiekla pred zlom, ktoré sa ma zmocnilo, ale bojovala zo všetkých síl, aby mi pomohla zmeniť život.
|
Stampa questa pagina
