Som Ewelina a pochádzam z Poľska. Chcela by som vyrozprávaním tohto príbehu vysloviť veľké ďakujem Bohu a Komunite, ktorú dnes viac ako kedykoľvek predtým pociťujem ako vlastnú rodinu. Moje detstvo bolo poznačené mnohým utrpením. Viac ako na čokoľvek iné si spomínam na veľkú osamelosť. Vyrastala som v malej rodine – môj otec pil a mama sa snažila robiť všetko preto, aby nás od utrpenia odbremenila. Utrpenie nás zjednotilo, ale azda nie veľmi zrelým spôsobom, a ja som sa už v mladom veku cítila dospelá, povinná sama niesť všetky tieto brem ená.
Nikdy som nepopierala existenciu Boha, ale neznamenalo to nič konkrétne pre môj život, pretože doma sa nič nemenilo. Nikdy sme nehovorili o našich pocitoch, boli veľkými „tabu“ a ja som sa s ubiehajúcimi rokmi stále viac uzatvárala do svojho sveta. Nijako som nevyjadrovala vnútorné pocity, a čoskoro som sa ich naučila maskovať, tváriť sa akoby nič. Moja sestra rýchlo odišla z domu a pustila sa na zlé chodníčky. Ja som bola na rozdiel od nej uzavretá a tichá, preto som sa utiahla do vlastnej ulity, aj aby som nebola ťarchou pre moju mamu. V pätnástich rokoch som zažila obrátenie a začala pravidelne chodievať na skupinky mládeže vo farnosti. To už bol krok vpred, ale nestačil na uzdravenie tých najbolestivejších rán. Preto som neustále hľadala niečo hlbšie a pravdivejšie, ale moja viera bola slabá a nemenila, ani neuzdravovala môj život. V dvadsiatich rokoch som nedokázala niesť bremeno vlastného života práve preto, lebo som verila, že to dokážem sama, bez prosby o Božiu pomoc. Neprijímala som vlastný vzhľad a ochorela na bulímiu. Odmietala som vlastný život, ubližovala sama sebe, no zároveň som chcela žiť! Začala som unikať do snov, spávala aj pätnásť hodín denne, len aby som nemusela čeliť ťažkostiam a vlastným problémom. Snívala som o realizácii najhlbších túžob srdca, sny vo mne navodzovali ilúziu, že už žijem to, po čom túžim, ale nikdy som sa nepokúsila konkrétne ich zrealizovať, zo strachu, že zlyhám. Pomaly som už nedokázala rozlíšiť čo bola realita, a čo sen. V tom období som žila sama, preto si nikto neuvedomil, čo sa so mnou dialo. Navonok sa všetko javilo v poriadku, stačil úsmev na to, aby som druhých upokojila. Študovala som, modlila sa a bola navonok poriadnym dievčaťom, ale v skutočnosti ma stále viac pohlcoval smútok a prázdnota.
Spomínam si, ako som v modlitbe prosila Boha o smrť, a On mi odpovedal tým, že ma priviedol do Komunity! Vstúpila som iba na krátke obdobie, ale čoskoro som pochopila, že nebude stačiť iba pár mesiacov, aby sa uzdravilo všetko to, čo som prežila. Na začiatku bolo mojou najväčšou ťažkosťou uveriť, že ma niekto prijíma a má rád takú, aká som. Objavila som krásu hlbokého dialógu a naučila sa vyjadriť to, čo mám v srdci. Spočiatku som mala veľký strach hovoriť o vlastných pocitoch, bála som sa odmietnutia a zrady, ale nakoniec som sa vždy cítila vypočutá, rešpektovaná a milovaná a pomaličky sa vo mne opäť prebudila dôvera voči druhým.
Myslím, že tým najdôležitejším momentom bola chvíľa, keď som pochopila, že nie ja, ale Ježiš mení a uzdravuje môj život. Odvtedy som cítila potrebu modliť sa nie preto, lebo ostatní sa modlia, ale preto, lebo iba Boh mohol uzdraviť zranenia na mojom srdci. Pochopila som, že cesta viery trvá celý život a že nemôžem nikdy „zaspať na ružiach“ a uspokojiť sa s tým, aká som dnes.
Pred nejakým časom som Pána poprosila o dar úplnej odovzdanosti a teraz vidím, že si nemôžem určovať hranice, že Ježiš ma žiada, aby som ho nasledovala bez strachu o budúcnosť a bez snahy všetko si naprojektovať opäť iba ja sama.
Cítim povolanie odísť do misií a nechcem sa už obracať späť. Ďakujem Bohu za to, že som mohla časť mojej komunitnej cesty prežiť spolu s deťmi v dome v Chiusa Pesio – vďaka nim som pochopila, že život je dar a že musíme prijať utrpenie každého človeka s pokojom a vyrovnanosťou, a navzájom si pomáhať niesť náš kríž.
Chcem sa poďakovať Komunite za dôveru, ktorú mi dáva. Ďakujem Matke Elvíre, pretože vo mňa verí viac, ako ja verím v samú seba. Ďakujem!
|
Stampa questa pagina
