|
Sme Gianluca a Gaia s deťmi Gemmou, Thomasom a Benedettou. Už niekoľko rokov žijeme v misii Mogi das Cruzes v Brazílii, kde dnes existujú dve reality blízke ale zároveň aj oddelené: tá pre deti a tá pre chlapcov na ceste uzdravenia. Naša cesta osobná aj rodinná je dlhá... „farebná“! Mali sme dar prežiť misijnú skúsenosť tu v Brazílii ešte pred svadbou: Gianluca pár rokov, trochu s deťmi a trochu s mladými chlapcami v dome Jaú, ktorý začínal robiť svoje prvé kroky a ja len veľmi krátke časové obdobie, v ktorom som však silno pocítila, že tento život da rovaný pre deti na ulici nejakým spôsobom ku mne patrí. Potom znovu po svadbe, pretože náš prvý rok manželstva sme prežili práve tu, v tejto misii. Mladomanželský pár, ktorému bolo zverených desať detí do starostlivosti. Aké dobrodružstvo! S narodením prvej dcéry sme vyšli z komunity tak trochu, aby sme vyskúšali žiť „vonku“ a trochu, aby sme upokojili naše rodiny. Zostali sme ďalšie štyri roky až nakoniec vyhral hlas, ktorý nás povolával k pravdivejšiemu životu. Vrátili sme sa naspäť do komunity, práve tu dole v Brazílii, kde žijeme už viac ako päť rokov a kde cítime Božiu ruku neustále konať najmocnejším spôsobom medzi nami manželmi ale aj s našimi deťmi. Je neuveriteľné zamýšlať sa nad tým, ako koná Boh, ak sa dávaš druhým, či už sú to deti alebo zranení tínedžeri, s ktorými žijeme každý deň, či už ich rodiny, s ktorými sme stále v kontakte alebo chlapci, ktorí sa snažia dostať zo závislosti, zatiaľ čo ty myslíš na druhých na teba záhadne myslí Boh. Duch Svätý pôsobí tichým ale účinným spôsobom, prechádza, stará sa, lieči a obnovuje všetky veci.
V posledných rokoch sme zažili vzkriesenie našej rodiny: v prvom rade medzi nami navzájom a potom aj s našimi deťmi. Boh nás znovu povolal sem, aby dokončil svoju prácu na nás. Preto z nášho srdca nemôže neprúdiť veľká vďaka ako nebo, pretože sme si vedomí milosti, ktorú sme dostali, byť povolaní a dokonca znovu povolaní žiť vo veľkom Božom diele, akým je Komunita Cenacolo. Napriek mnohým hlasom sirén sveta, sme si dobre vedomí tohto privilégiá, že máme tú česť byť súčasťou tejto veľkej rodiny, rodiny Božích detí, ktorú samotný Boh pre nás pripravil. Pre dvoch, ako sme my, možno viac ako pre iných, je toto všetko oveľa viac než zázrak. Gianluca ako chlapec trpel pre rozvod svojich rodičov a následného formovania ďalších vzťahov, ktoré priniesli nevlastných súrodencov so všetkým utrpením, ktoré z toho vyplýva. Takže s veľkou láskou k jeho bratom a sestre, rodí sa v ňom dokonca nedôvera v manželstvo, v ktoré nikdy už viac neveril potom, čo videl rozpadnúť sa to jeho rodičov. K tomu sa pridala práca v módnom svete, byť „in“, peniaze, úspech... misionárska rodina povedala by som, že bola poslednou perspektívou. Pokiaľ ide o mňa, jediného dieťaťa v centre sn ov celej mojej rodiny, mojím cieľom v živote bol úspech v škole a v práci, bola som vždy prvá v triede vo veciach, v ktorých som bola dobrá... až kým sa Ježiš „nevlámal“ do môjho života a otočil ho ako ponožku! Je skutočne pravda, že Boh píše rovno na naše krivé čiary. On hneď videl, že naše srdcia búšili pre toľko dobrých želaní zahrabaných troskami dvoch mladých ľudí pri hľadaní zmyslu života. A tak úbohí a slepí, akí sme boli, Ježiš nám dopomohol k stretnutiu a bola to láska na prvý pohľad. Stretnutie medzi našimi dvoma svetmi bolo skrátka výbušné! Bolo veľmi krátke a potom ihneď oddelenie a cesta v komunite pre Gianlucu. Pokiaľ ide o mňa... dobre... myslela som, že ja to nepotrebujem! Koniec koncov bola som prvá v triede a... komunita „verejných hriešnikov“ nebola to pravé pre mňa. Ale opäť Boh konal tajomným spôsobom a potom, trochu viac ako desať rokov, sme tu, aby sme vzdávali vďaky Bohu za zázraky, ktoré vykonal v našom živote, za rieky milosrdenstva, ktoré každý deň vylieva na nás už roky, za mnohé uzdravenia prežíté a aj tie, ktoré prídu a najmä za jeho vernosť, ktorá je tu vždy. Čo môžem povedať? Sviatosť manželstva je nové dobrodružstvo každý deň. Existujú boje, rast, úspechy a neúspechy. Ale keď dáš Boha do stredu, všetko má inú chuť, pravdivejšiu farbu. Len Boh môže „dovoliť“ rozkvitnúť púšti, môže posilniť oslabené kosti od úderov, ktoré niekedy život spôsobí, len On môže vyvolať úsmev. Takže po desiatich rokoch od našej svadby s „aktívami“ tromi deťmi a jedným, ktoré nás predchádza do kráľovstva nebeského, cítime sa viac zaľúbení ako predtým, viac priatelia, viac manželia, ohromený ako Božia láska je schopná regenerovať a vrátiť sviežosť ako pramenistá voda. Preto je potrebné pozvať Pannu Máriu do rodiny, pretože keď na svadbe v Káne Galilejskej sa míňalo víno bola to práve ona, ktorá si to všimla prvá a oznámila svojmu Synovi. A stal sa zázrak. A my musíme teda vždy „robiť to, čo nám Ježiš hovorí!“ Ďakujem.
|
Stampa questa pagina
