Ak by mi pred niekoľkými rokmi ktosi povedal, že budem raz čítať Bibliu a že objavím svoje šťastie vo viere v Boha, vôbec by som tomu neverila. Dnes je však moja radosť práve v Ježišovi Kristovi!
Volám sa Lena a som nesmierne šťastná, pretože som objavila, že život je neoceniteľný dar, dôležitejší ako čokoľvek iné na svete! V najtemnejších chvíľach mojej minulosti, kedy som pociťovala bezmedznú samotu, obrovské prázdno a absurdnosť vlastného bytia, Boh mi vyšiel v ústrety prostredníctv om Komunity Cenacolo, zachránil ma a vrátil mi chuť do života! Dnes mám to šťastie, že môžem bývať v tomto Božom dome a ďakujem Komunite, že ma prijala takú, aká som bola, s prázdnymi rukami, bez toho, aby odo mňa čokoľvek žiadala. Vstúpila som ako dvadsaťjeden ročná po dlhých rokoch prežitých ako narkomanka, nahnevaná na seba, na svojich rodičov, na spoločnosť. Cítila som sa unavená a mŕtva v srdci za všetko to zlo, ktoré som porobila. Neskončila som ani školu a už som kradla, žila falošne. Pred druhými som sa vždy tvárila ako silná, temperamentná a rozhodná, kdežto v srdci som mala úplný opak – neistotu, strach a veľa otázok, na ktoré nebolo odpovedí. Moje priateľstvá boli nestabilné, rýchlo sa rozpadali, pretože neboli založené na skutočnej láske, ale na vlastných záujmoch. Zdalo sa mi, že som v drogách našla tú istotu a novosť života, ktoré som vždy hľadala. Avšak bola to len ilúzia slobody, ktorá ma čoskoro zotročila. Takýmto životom som zranila tých, ktorí ma mali radi, najmä mojich rodičov. V mojom srdci už nebolo miesta pre dôveru, prenikali ho pochybnosti, chlad a podozrenie voči všetkému a všetkým. Neverila som už ani sama sebe a nedúfala, že by som jedného dňa mohla žiť inak. Preto boli prvé mesiace v Komunite strašne tvrdé. Často som chcela všetko nechať tak a ujsť. Bolo ťažké veriť, že by ma druhí mohli mať radi, bola som veľmi namyslená a stále sa vyhovárala a ospravedlňovala, zo strachu, že ma druhé dievčatá neprijmú. Zväzoval ma strach z pravdy. No aj napriek týmto ťažkostiam som začala vnímať trpezlivosť a dôveru, akú voči mne Komunita mala – cítila som pravú lásku. To mi dalo silu napredovať a túžbu otvoriť srdce a dôverovať.
Najťažšie bolo začať veriť v Pána a modliť sa! Pochádzam z krajiny, v ktorej vzhľadom na politické dejinné udalosti ľud zabudol na Boha. Z rodiny nikto nechodil do kostola, ani ja. Moji rodičia ma vždy zahrnuli veľkou láskou a pozornosťou, ale to mi nestačilo, potrebovala som hlbšiu lásku, ktorú azda ani oni nikdy nedostali.
V Komunite som sa ocitla uprostred mnohých dievčat, z ktorých každá mala za sebou minulosť plnú utrpenia, ktoré pochádzali zo všetkých kútov sveta, boli rôzneho veku... a predsa sa všetky spoločne, jednotne modlievali pred Najsvätejšou sviatosťou. Hoci som neverila, tieto chvíle ma dojímali, začínali mi obmäkčovať srdce. Po modlitbe som videla u dievčat zjavnú zmenu – boli pokojnejšie, viac sa usmievali. Sväté omše a rozhovory o živote vo svetle Božieho slova pomaličky priblížili Božie slovo k môjmu vlastnému príbehu, v mojom srdci sa rozžiarilo maličké svetielko nádeje, ktoré mi pomohlo spolu s Ježišom objať vlastný život so všetkou jeho krehkosťou. Skúsenosť Božej lásky mi umožnila pochopiť, že iba On pozná a uzdravuje všetko to, čo mám v srdci. Modlitba mi ukázala, že v minulosti som nebola schopná dobre nakladať s vlastnou slobodou, a že v snahe nájsť radosť a zmysel života bez viery som veľakrát dala svoje „áno“ zlu. Komunita mi dala vzácny dar, a je ním „podelenie“, hlboký a pravdivý rozhovor o našom živote. Doma sme s rodičmi celkom dosť hovorili, ale nie o nás samých, o tom, čo každý osobne prežíval. Hovorilo sa o materiálnych záležitostiach, o tom, čo nám chýbalo, o peniazoch, ktorých nebolo nikdy dosť... a tak sme sa pomaly vzdialili jeden od druhého a rýchly beh sveta nás rozdelil, každého do vlastnej samoty, neboli sme viac schopní pozrieť si vzájomne do očí a opýtať sa: „Ako sa dnes máš?“ Odsudzovali sme sa navzájom a mali jeden voči druhému mnohé očakávania – nikto sa však nemenil, a ja som utiekla k drogám. Dnes je pre mňa dialóg každodennou potrebou, pomáha mi cítiť sa dobre a žiť v pokoji sama so sebou a s druhými.
Odkedy prišla moja mama do Komunity, aby sme spolu prežili jeden spoločný týždeň, poznám ju oveľa lepšie, v úplne inom svetle, vo svetle modlitby, ktorá mi pomohla uvidieť mnohé jej pozitívne vlastnosti a krásne veci, ktoré som kedysi nevnímala. Najväčšiu radosť mi priniesli chvíle, keď sme sa spoločne, na kolenách, jedna blízko druhej modlili: „Zdravas Mária...“, ďakovala som vtedy z celého srdca Panne Márii, pretože hoci sme boli kedysi jednou malou rodinou stratenou v bahne sveta, dnes kráčame spoločne v ústrety Božiemu milosrdenstvu, v ústrety Otcovi všetkých ľudí. Dnes mám istotu, že dobro existuje, že odpustenie existuje! Vďaka Komunite som sa „dotkla“ skutočnej lásky, ktorou je Ježišov život zdarma a navždy darovaný pre nás! Budujem skutočné priateľstvá, v ktorých nechýba utrpenie, ale sú reálne, budované s dôverou. Moje dni sú bohaté na vnútorný život, na situácie, ktoré mi pomáhajú rásť a dospievať, na milovanú a požehnanú prácu, ktorá ma buduje a umožňuje mi darovať viac, ako by som si kedykoľvek predtým pomyslela. Naučila som sa variť, hrať na gitaru, šiť... a je to pre mňa veľká radosť. Predvídať, čo druhí potrebujú a nechať sa premieňať Božou milosťou, to všetko mi rozširuje srdce, a ja už nechcem stratiť ani len minútu zo života!
S Bohom v srdci je každý deň nový, pretože On všetko vynikajúco „dochutí“! A ja ho chcem nasledovať!
|
Stampa questa pagina
